Napriek informáciám o možnosti vojny, prebiehajúcim konfliktom po celom svete a neustále sa stupňujúcemu napätiu som si takúto realitu v Európe nevedela predstaviť a niekde hlboko v podvedomí som jej neverila, až dokým ma všade sa rojace správy o invázii nedonútili pozrieť sa tvárou v tvár novej reality. Z totálnej paralýzy som vhupla do ´potreby pomôcť´, čo ak zajtra budeme my, moja rodina, moji kamaráti, krajina v ktorej som sa narodila, čeliť takejto agresii.
Vojna sa o to viac zreálnila, keď som sa prvé dva týždne ani neviem ako ocitla vo virtuálnom víre hľadania a ponúkania transportu, ubytovania z ktorých sa postupne stali správy emočnej podpory a solidarity keďže niektorým ľuďom som nijako nevedela pomôcť. Dievčaťu ktorého kamaráta postrelili v Kyjeve, vnučke ktorej babička sa schovávala na chodbe budovy s ostatnými susedmi aby sa chránili pred neustálim bombardovaním a nedalo sa odtiaľ vtedy nijako dostať. Každým novým príbehom a kontaktom prichádzala hoci na diaľku a hoci ´len´ cez virtuálny svet v telefóne vojna priamo do môjho sveta hoci tisíce kilometrov ďaleko.
Prestala som spávať. Obrazy ľudí ktorí mi hoci často len zbežne vyrozprávali svoje príbehy behali pred mojimi očami celú noc. Ľudia bez tváre ktorých nepoznám a ani nikdy poznať nebudem. Stali sa symbolom reality ktorú som si už od školských čias nikdy nechcela pripustiť, že by sa mohla v mojom čase zopakovať.
Postupom času človek začína chápať, že boje sa nedejú len na území Ukrajiny, ale že sme v takej virtuálnej vojne takmer všetci. Vyjadrujeme svoj názor, analyzujeme a predpovedáme budúce kroky, staviame sa na niektorú stranu a obhajujeme jej stanovisko. Samozrejme tato agresia je neakceptovateľná, no ukazuje sa že nakoniec ňou trpia obyčajní ľudia iný spôsobom, ale predsa na oboch stranách. Možno aby v zrkadle uvideli svoje vlastne presvedčenie a podporu človeku, ktorý ju rozpútal (nech jeho dôvody boli akékoľvek agresia zostáva agresiou), aby svoje postoje prehodnotili. Možno aby sa rebríček hodnôt pre mnohých prevetral, možno aby sme v sebe všetci objavili v mnohých prípadoch stratenú ľudskosť.
Každý jeden človek čelí iným výzvam ktoré momentálna situácia vytvorila a každý z nás sa s nimi bude pasovať po svojom. Vďaka tým pár príbehom ľudí, ktorých som si vypočula priamo z miesta bojov, vďaka mnohým ľuďom s ktorými som počas rokov pracovala som si v začiatkoch povedala, že nikdy nepoznáme celý príbeh a ani ho nikdy poznať nebudeme a jedinou stranou na ktorú sa môžem dnes postaviť sú obyčajní ľudia, pretože o tých nakoniec ide a tých sa vojna skutočne najviac dotýka.
Na diaľku sa pomáha ťažko aj keď človek robí čo môže a je mu dovolené. Postupne však budú prichádzať utečenci aj sem k nám do Škótska a okrem tých úplne základných potrieb ako je strecha nad hlavou, bezpečie, jedlo, práca budú časom potrebovať aj práve emočnú podporu, ľudskosť, možnosť sa vyrozprávať.
Pamätám si keď som terapeutické štúdium začínala a učili sme sa o po traumatickom strese napríklad z vojny. Vnímala som túto oblasť ako niečo vzdialené s čím som sa nevedela spojiť a tým pádom som si nevedela predstaviť takejto oblasti sa v budúcnosti venovať. Ako to už väčšinou býva do života nám často prichádzajú presne také situácie, ktoré sme sa nenaučili ešte prijať takými aké sú. A tak zrazu samu seba počujem ako sa pýtam v organizácii kde momentálne pôsobím, či sa chystá zriadiť emočnú podporu a psychologickú pomoc pre deti prichádzajúce z Ukrajiny.
Asi na pokračovanie...
