Mala som šancu stretnúť množstvo odlišných kultúr, pozadí, náboženstiev, národností, ľudí z miest, dedín, ostrovov, hôr, žijúcich v bytoch, v domoch, zámkoch, na kolesách...
Stále pracujem s množstvom odlišných národností, kultúr a náboženstiev a stále a znova sa uisťujem v presvedčení, že hoci nám naše okolie formuje hodnotový rebríček a kultúrne zvyklosti s nami zostávajú do miery do ktorej si ich chceme ponechať, predsa sme vo vnútri všetci len obyčajní ľudia.
Prežívame podobné starosti a radosti, podobne cítime emócie a rovnako podobne si vytvárame úsudky o iných.
Tieto úsudky sú často postavené na viere plynúcej z toho čo nám o iných bolo povedané, stereotypy ktoré boli do nás vložené a ktoré často s realitou nemajú nič spoločné.
Sama som upustila od stereotypného nazerania na kultúry a národnosti, pretože okliešťujú pohľad. Pamätám si ako sa k nám mala raz nasťahovať dievčina, prišla sa pozrieť na byt. Všetci sme ju privítali a jej prvá hodnotenie akonáhle počula, že spolubývajúca je z Talianka, bolo, či si často varíme špagety a robíme pizzu. Kočka z nej nebola nadšená, kultúrne stereotypy vytvárajú bariéry. Pochopila som, že bez poznania kým je, aká je osobnosť, bola hodená do škatuľky stereotypu, z ktorej by sa vo vzájomnej interakcii ťažko vyliezalo.
Sama som sa so stereotypom stretla zasa z opačného konca.
Východná Európa predovšetkým u staršej generácie a predovšetkým v triednom zaradení má svoju povesť z ktorej sa rovnako ťažko vylieza. Hoci v Škótsku som sa stretla s takýmto nazeraním v oveľa menšej miere ako v Anglicku, triedne rozdelenie na chudobných a bohatých je poznateľné o to viac ak je človek z východnej Európy. Bohužiaľ som takéto škatuľkovanie plné predsudkov zažila predovšetkým od vyššej vrstvy obyvateľstva.
Zaujímavý postreh so mnou raz zdieľal niekto z Anglicka, kde som pochopila, prečo som sa občas stretla s ‚neprijatím‘, alebo som ho aspoň tak vnímala. Všetci v Strednej a Východnej Európe máme niečo spoločné. Tým je naša ťažká, smutná a bojovná história. Nie že by sa neklčovali na Britských ostrovoch v minulosti tiež, no predsa je to história o niečo staršia.
Slovanské národy prežívali a stále podaktoré prežívajú krutosť pred, počas a po svetových vojnách, ktoré sú súčasnou históriou. Takéto skúsenosti nás modelovali a ovplyvnili a podvedome sa správame inak, nakoľko sme cez-generačne ovplyvnení týmito skúsenosťami. Neznamená to skúsenosti horšie, znamená to len, že naše skúsenosti a kultúrne pozadie sa líši. Kde určité témy a rozhovory sú pre nás bežné, nie sú natoľko bežnými pre iných.
Napríklad o politike sa tu rozpráva veľmi málo. Pred Brexitom vôbec, len poslednou dobou sa sem tam rozhovory uberú takýmto smerom. Naopak politika je snáď najbežnejšou témou medzi Čechmi a Slovákmi, aspoň z moje skúsenosti.
Náboženská sloboda a rozdielnosť je ďalšou pomyselnou bariérou medzi ľuďmi.
Pracovala som s ľuďmi z rôznych náboženstiev, cez hinduizmus, islam, kresťanstvo, budhizmus, židovské náboženstvo a pravdu povediac vo veľmi malom percente interakcií hralo náboženstvo akúkoľvek rolu. Samozrejme náboženstvo formuje naše presvedčenie a hodnotový rebríček, no predsa vždy záleží od človeka nakoľko sa takýmto presvedčením riadi v každodennom živote. Nakoľko si je vedomý možného okliešteného nazerania na svet cez okuliare náboženstva.
Sama som od náboženstva upustila, nakoľko nesúzní s mojim vlastným presvedčením a nazeraním na svet. Príde mi priveľmi okliešťujúce v snahe napasovať život jednotlivcov do určitých pravidiel, ktoré nie sú vždy pre človeka nápomocné, či autentické. Na druhej strane však chápem potrebu náboženstva ako piliera pre určitú spoločnosť. No predsa by podľa mojej doterajšej skúsenosti náboženstvo nemalo byť súčasťou akéhokoľvek politického zriadenia.
Škótsko a zrejme aj celú Britániu považujem za krajinu introvertov.
Ľudia majú veľké množstvo odlišných záujmov a životných štýlov a tak rešpekt k odlišnosti je citeľný. Na ostrovoch sa stretávajú rôzne kultúry a národy a vzájomne sa obohacujú či už vedome alebo nevedome. Stereotypné nazeranie existuje predovšetkým v inštitúciách ako sú školy, no predsa nie vždy z dôvodov kultúrnych, rasových, či náboženských, ale skôr vychádzajúce z nedôvery napríklad v moju profesiu. Čo je príbeh na iné písanie, nakoľko terapia v menšom merítku je stále tabuizovaná, respektíve nepochopená v britskej spoločnosti podobne ako na Slovensku.
Tak na záver asi len toľko, že diverzná skúsenosť posledného desaťročia mi ukázala farebnosť sveta, inšpiráciu, odlišnosť, no predsa v mnohých smeroch ľudskú blízkosť presahujúcu farbu pleti, kultúru, či náboženstvo.
