Každoročne chodíme s kamarátmi na silvestrovskú chatu. Tento rok sme sa vybrali do Slovenského raja, do chatovej oblasti k Spišskej novej vsi. Keďže sme takí malí turistickí nadšenci a nevieme obsedieť päť dní na chate a len tak sa pofľakovať, každý deň sme podnikali výlety do okolia. V tejto oblasti hôr sme už jedného Silvestra strávili a preto všetky chodníčky dostupné priamo z chaty sme už mali pochodené. Tak sme si vyhľadali nové turistické cesty, ktoré nie sú príliš ďaleko od nášho stanoviska, ale kam bolo možné sa dostať len autom. A tak sme sa vybrali do Letanoviec...
Ešte ráno pred odchodom, sme prstom na mape skontrolovali cestu, kadiaľ máme ísť a hoci sme videli malý sivý krúžok s označením „rómska osada", príliš nás to nevzrušovalo, pretože chatová oblasť kam sme sa potrebovali dostať a z ktorej vedú naše turistické chodníčky bola až za ňou.
Dve autá prechádzali cez pomerne dlhú dedinku Letanovce. Sem tam zakývajúc počernejším deťom, s očakávaniami, čo bude za dedinou. Ako náhle sme minuli posledný dom cesta sa začala viac podobať na poľnú ako na asfaltku a už po pár metroch sme začali míňať skupinky chlapov s kárami, na ktorých viezli rôzne plechy, drevo alebo nákupy. Cesta bola pomerne rovná bez ostrých zákrut, ale keďže sme sa nachádzali v hornatom kraji prekonávali sme jeden menší kopček za druhým a tie nám samozrejme bránili vo výhľade. Až keď sme prekonali poslednú vyvýšeninu sa pred nami otvoril pohľad na asi tridsať domov, s priliehavejším názvom - chatrče. Ako keby sme posledným kopcom prekonali portál do iného času a len autá v ktorých sme sedeli nám pripomínali, v akej dobe sa nachádzame. Chatrče pozliepané zo všetkého, čo príde pod ruku, od dreva, cez plechy až po rôzne látky sa tichučko tlačili na sebe ako keby sa chceli chrániť, či skryť pred zrakom cudzích ľudí. Možno keby ich obyvatelia nerobili toľký hluk a nepromenádovali sa z jednej strany cesty na druhú, by sa im to aj podarilo. Po pravde, všetci v aute sme sa zľakli a dúfali sme, že popri osade čím skôr prefrčíme. Nadšené malé deti v otrhaných handrách, ktoré za nami utekali a s úsmevmi na tvárach nám kývali, striedali agresívne útoky zdivených psov, ktoré sa s hlučným brechotom rozbehli po našich autách, nehladiac na to, či skočia pod kolesá alebo nie. Zo zadných sedadiel len pasažieri s naliehavým tónom tlačili na vodiča: „Len nezastavuj!" A myslím, že ani on sám to nemal v úmysle. Náš údiv z toho čo vidíme v zapätí vystriedal strach, keď sme zistili, že cesta ďalej nevedie. Ako keby sa pred nami uzavrel celý svet a takto nám dal najavo, že niet východu. Nanešťastie bola cesta kruhovo ukončená, takže sme nemuseli zastavovať a otáčať sa, ale bez zastavenia sme pokračovali v ceste. Len smerom naspäť. Niekoľko psov nás nasledovalo ešte hodných pár metrov a spolu s nimi aj udivené, ale zároveň zrejme zvyknuté pohľady obyvateľov osady. Celý zážitok, ktorý sme tam zažili trval len niekoľko minút, ale diskusie o ňom a spomienky naň zostali ešte dlho v pamäti každému.
V ten deň som nerozmýšľala nad ničím iným, len nad tým čo som videla za Letanovcami. Videla som tam biedu, chudobu, špinu, agresiu a hrozné podmienky pre život a to len z prežitých a videných zopár minút. Čo by som videla keby som tam strávila celý deň, týždeň, mesiac...život? Ale videla som aj niečo iné, nadšené a usmiate tváre malých detí, ktoré sa tešia zo všetkých pre nás tak bežných vecí ako auto, rádio, telka. Videla som pekné malé tváre, z ktorých nevyrastie zrejme nič iné ako sú ich rodičia. Videla som, že mám byť za čo vďačná vo svojom živote a nemám právo sa sťažovať ani jedinú sekundu na školu, rodinu, kamarátov. Prečo? Pretože ja som dostala aspoň šancu žiť svoj život plnohodnotne. Tie deti ju nedostali a ani nikdy nedostanú, pretože sa narodili rodičom, ktorý ich vychovajú k tomu, že poskytnuté šance treba premrhať a len vyťažiť z nich, čo sa dá a zasa čakať na ďalších dobrodejov, ktorí budú mať ambíciu pomôcť im. Ale aj ich treba len vyžmýkať až do posledného eura...
Videla som, že deti z rómskej osady Letanovce čoskoro navždy stratia svoje nadšené tváričky, plné očakávaní z budúcnosti, keď zistia, že pre nich žiadna budúcnosť nie je a nikdy nebude.
