Typický obed v slovenskej reštaurácii

Ja (rozmýšľam): Hmmmm... Tak len polievku z menu.
Čašník: To sa nedá. To dávame len spolu.
Ja (opäť rozmýšľam): Tak dobre, dvojku a namiesto ryže, prosím, hranolky.
Čašník: To sa nedá. To si musíte doplatiť.
Ja: Tak mi prosím prineste jedálny lístok.
Čašník: Teraz máme len menu.
Ja (fakt dosť hladný, opäť chvíľku premýšľam): No dobre tak dvojku menu... a ešte k tomu...
Čašník už nepočuje, pretože medzitým odišiel, takže nápoj som si neobjednal.
Ja: Prosím Vás...
Čašník (utekajúc okolo): No?
Ja: Jeden jablkový džús...
Po piatich minútach čakania prinesie čašník pomarančový džús.
Ja: Ale ja som chcel jablkový...
Čašník: Ten sa nám už minul.
Odchádza (uteká?...).
Po piatich minútach čakania prichádza polievka. Presolená.
Ja: Prosím Vás, tá polievka je...
Čašník ponáhľajúc sa medzitým odišiel.
Prichádza druhé, pre istotu som si hneď vypýtal účet.
Dojedám hlavné menu. Po piatich minútach čakania na účet mávam na čašníka.
Ja: Prosím Vás...
Čašník: Počkajte chvíľu, nevidíte, že obsluhujem?!
Po piatich minútach čakania na účet mávam opäť na čašníka:
Ja: Prosím Vás... Zaplatím.
Čašník: To musíte povedať kolegovi.
Po ďalších piatich minútach to už nevydržím a prejdem k barovému pultu kde je registračná pokladňa. Do dverí som skoro vrazil do čašníka.
Ja: Zaplatím.
Čašník: Osemdeväťdesiat (z hlavy).
Nemalo to byť osemštyridsať? Radšej sa nebudem hádať, ešte by to náhodou predlžoval.
Ja: S kolegom ale chceme platiť osobitne.
Čašník: A to si nemôžete potom rozúčtovať medzi sebou?
Ja: No dobre... (Vyťahujem päťdesiateurovku)
Čašník: Drobnejšie nemáte?
Ja: Žiaľ, nie.
Čašník: Tak si choďte rozmeniť!
Ja: Tak zaplatím kartou.
Čašník: To sa už teraz nedá.
Ja (ťažko premýšľajúc, fakt sa mi nechce pol hodiny zháňať bankomat): Tak zaplatím stravnými lístkami. (Nechávam tri gastráče v cene trikrát 3,60).
Čašník: Z toho ale nevydávame.
Ja (rezignovane): Viem... (Len nech to už je čím skôr, čerttober!).
Ja (vstávajúc od stola): Dovidenia!
Čašník (ani sa len neobzrel).

A tak som sa naučil variť.