Kto môže za úmrtia chodcov pod kolesami áut?

Pred pätnástimi rokmi ste sa mohli bicyklovať po meste či po ceste prvej triedy. Dnes sa na takúto riskantnú vychádzku pustí len blázon alebo samovrah. Prakticky od revolúcie neustále vzrastá počet áut na cestách. Na hlavných ťahoch prejdú desaťtisíce áut za hodinu. Len pre zaujímavosť - do Bratislavy príde denne 200 tisíc vozidiel. S tým sú spojené všetky negatívne javy – od vypúšťania škodlivých plynov do ovzdušia, cez hluk, prach až po ohrozovanie bezpečnosti všetkých účastníkov cestnej premávky (vrátane vodičov samotných).

Cesty pribúdajú, chodníky nie

Okrem nového fenoménu s názvom „dopravná zápcha“ sa začal vynárať aj ďalší problém: nedostatok parkovacích miest. Slovenskí politici (aj napriek nesúhlasu odborníkov) v roku 2009 zvolili riešenie, ktoré nemá v celej Európe obdobu - povolili celoplošné parkovanie áut na chodníkoch. Podľa mňa tu začal problém, s ktorým sa dnes boríme. Keďže v mysliach zodpovedných úradníkov a projektantov je stále na prvom mieste „plynulosť cestnej premávky“, v tomto duchu sa tvoria projekty organizácie dopravy. V záujme plynulosti cestnej premávky osobných áut (v ktorých sedí zväčša len jeden cestujúci a to vodič) sa začali predlžovať zelené cykly na križovatkách pre autá, pribúdajú pruhy pre autá, technické normy vyžadujú pri budovaní stavieb nové parkovacie miesta a podobne. Ani zďaleka však sa rovnakým tempom nebuduje dopravná infraštruktúra pre ostatných účastníkov cestnej premávky: MHD, cyklistov a peších. Pritom podiel prepravnej práce týchto spôsobov dopravy tvorí minimálne polovicu. A keď si náhodou niekto trúfne na iné riešenie, okamžite sa stáva terčom kritiky paradoxne zo strany najsilnejších účastníkov cestnej premávky.

Cesty pre chodcov a chodníky pre autá?

Výsledkom dopravného plánovania a legislatívnych úprav posledných rokov je narastajúci neporiadok v doprave. Chodníky, ktoré boli pôvodne určené pre peších, sú oparkované autami. V priestore popri autách má po chodníku problém prejsť neraz aj samotný chodec, nieto ešte dvojica alebo rodina s kočíkom, prípadne vozíčkar. Neraz som sa stal svedkom toho, že chodci musia schádzať na cestu, aby mohli obísť prekážajúce auto na chodníku. Stĺpiky ani osádzanie papúč takmer vôbec nepomáhajú. Sám som bol svedkom toho, ako sa šofér s dodávkou prevážal po pešej zóne na nábreží v Bratislave, arogantne sa mi vyhrážal a dobreže na mňa fyzicky nezaútočil.

Chodci. Motajú sa kade-tade, znenazdajky vbiehajú vodičom na vozovku, nerešpektujú červenú na priechodoch, križujú cestu mimo priechodov. Áno, sú nedisciplinovaní a ohrozujú tak nielen seba, ale aj ostatných účastníkov cestnej premávky. Málokto sa však zamyslí nad tým, prečo. Komfort chodcov sa znížil na minimum. Vysoké obrubníky, lampy, stĺpiky, reklama alebo značky, ktoré chodcom mimoriadne sťažujú pohyb. Okrem spomínaného parkovania vozidiel na chodníkoch sa na semaforoch zelená farba pre chodcov často skracuje na nevyhnutné minimum. Osoby so zníženou schopnosťou pohybu jednoducho nestíhajú bezpečne prejsť cez križovatku. Popritom, zelená vlna pre chodcov je takmer neznámy pojem. Chodec najprv dlho čaká na zelenú a potom prechádza zložitejšiu križovatku na dva až tri krát "oddychujúc" na ostrovčekoch. Nemožno sa potom čudovať, že chodci strácajú trpezlivosť a v domnení toho, že nejde žiadne auto, vstupujú na vozovku na červenú. Veľký problém s chodcami na červenú bol na Kamennom námestí v Bratislave. Odkedy je vypnutá cestná svetelná signalizácia, zrazu tam vedia spolu fungovať chodci, vodiči, cyklisti aj električky. Nie vždy musí byť teda recesia riešením.

Cyklisti. Keďže cyklistické trasy mestského charakteru prakticky neexistujú a cyklistov pribúda, hľadajú si cyklisti svoje miesto na slnku tým, že jazdia kade-tade. Bicykel je rýchly, nezaberá miesto a dá sa s ním šikovne manévrovať. Trošku zdatnejší cyklisti potom jazdia krížom-krážom hlava-nehlava raz po chodníku, inokedy po ceste a neraz aj cez križovatky, kde na farbe svetla nezáleží. V Starom meste v Bratislave pribúdajú sťažnosti na cyklistov, ktorí sa rútia po pešej zóne a ohrozujú chodcov.

Električky a autobusy. Napriek tomu, že MHD prepraví za ten istý čas výrazne viac cestujúcich, preferencia je minimálna. BUS pruhy pribúdajú len veľmi ťažko a ak aj existujú, tak sú ideálne využívané na parkovanie vozidiel „na blikačky“ alebo jazdu áut strednej a vyššej triedy. Električky zase čoraz viac spomaľujú nové križovatky s novými semaformi a kolízie s autami, ktoré križujú trať. Nezaznamenal by som, že by polícia rovnako intenzívne ako meranie rýchlosti pokutovala vodičov za parkovanie alebo jazdenie v BUS pruhoch.

Riešenie? Rozumné zdieľanie uličného priestoru a ohľaduplnosť

Po riešenia nemusíme chodiť ďaleko. Stačí sa prejsť po takých mestách ako je Ľubľana, Viedeň, Kodaň, Berlín či Amsterdam a presvedčíme sa o tom, že všetky druhy dopravy môžu spolu existovať. V prvom rade je však potrebné zaviesť poriadok. Po ceste majú chodiť autá, na chodníkoch chodci, v BUS pruhoch verejná doprava a na cyklotrasách cyklisti. Zelená = choď, červená = stoj. Hádam to nie je také zložité, či?

Rozdelenie uličného priestoru musí zodpovedať reálnym tokom všetkých druhov dopravy, nielen áut. Ak napríklad na Pribinovej ulici v Bratislave prejde za hodinu 1000 chodcov a len 300 áut, je logické, aby mali najviac priestoru chodci. Realita je taká, že autá majú dva pruhy a chodci úzky chodník a ešte aj na ňom parkujú vozidlá.

Až potom môžeme volať po ohľaduplnosti a pokutovať tých, ktorí nedodržiavajú pravidlá cestnej premávky. Všetkých rovnako – či už sú to vodiči áut, cyklisti alebo chodci. Nie je totiž nič horšie, ako pocit účastníkov cestnej premávky, že nemajú svoj priestor a že na previnilcov má polícia dvojaký meter.

Zodpovednosť nás všetkých je mimoriadne veľká – ide o život.