Ak by sa volič náhodou chcel nad niektorými nápadmi zamyslieť, prípadne s nimi polemizovať, má prehrané. „V programe nemôžeme mať všetko,“ tvrdí na túto eventualitu vopred pripravený Sulík. „Určite existujú väčšie problémy a lepšie riešenia, ako našich 120 nápadov. To preto, lebo sa nehráme na vševedov a tiež preto, že nemáme v programe žiadne všeobecné bláboly.“ Ak by ste teda chceli v budúcnosti od SaS očakávať riešenia, len myknú pleciami a povedia, že nás predsa na to upozorňovali.
Neoliberálna chuť solidarity
SaS svojim volebným programom a kampaňou šikovne využíva bezradnosť na pravom brehu politického spektra. Sulíkovci tak vytvárajú zdanie, že sú skutočnou programovou alternatívou voči Smeru. Konkurovať síce súčasnej opozícii nie je žiadne umenie (ostatné strany riešia personálne otázky a škandály), táto stratégia v sebe ukrýva zároveň isté nebezpečenstvo. Do parlamentu sa s najväčšou pravdepodobnosťou dostane strana, ktorá pod rúškom odvodového bonusu hovorí o tom, že štát občanov prostredníctvom daní ukracuje o ich peniaze. „Zrazu len zistíte, že vaša sloboda je obmedzovaná výrazne. Štátom.“ Richard Sulík svojich voličov varuje: „Ak nebudete dávať dobrý pozor, ani si nevšimnete kde všade vám je uberaná sloboda. Nevšimnete si, že o polovici peňazí, ktoré zarobíte, nerozhodujete vy, ale nejakí úradníci, ktorí vám ich vo forme daní a odvodov zoberú.“ Vesmírni ľudia a Andělé světla by boli na tieto formulácie nepochybne hrdí.
Zvláštnu pachuť zanecháva aj revitalizovaný pojem solidarita à la Sulík. „Plošná solidarita je zárukou stability spoločnosti a my sa môžeme oprostiť od pocitov premrhaných peňazí, ktorými tak často trpia klasickí pravicoví politici.“ Z čoho chce ale SaS svoju „plošnú solidaritu“ financovať, keď dane len okrádajú občanov o ich prostriedky? Ešteže SaS tento pojem oklieštilo len na osamelé matky a invalidov, ktorí si „zaslúžia vyššiu mieru solidarity ako len životné minimum“.
Už len samotné spojenie pojmov sloboda a solidarita je v Sulíkovom podaní protichodné. Rozumiem logike pravicových riešení, ktoré navrhujú znížiť mieru odvodov a daní - s tým je ale zároveň nevyhnutné znížiť aj verejné výdavky. Takisto rozumiem logike ľavicového riešenia, kde vyššie sociálne štandardy sú financovaní z peňazí občanov a firiem. Sloboda a Solidarita však skombinovala obe. Pokiaľ štát „oberá“ občanov o slobodu formou výberu daní, je zlý zlý. Ak ale zabezpečuje „základnú mieru solidarity“, je to v poriadku.
Vrcholom odporu SaS voči systému ako takému je konštatovanie „dáme ľuďom a podnikateľom istotu, že štát nebude riešiť svoje problémy na úkor produktívnych zložiek obyvateľstva.“ Konečne sa všetci pracujúci môžu tešiť na to, že sa už nijako nebudú musieť zaoberať nezamestnanými, mamičkami s deťmi, chudobou, stavaním diaľnic, verejnou zdravotnou starostlivosťou či školami. Nech si to pekne riešia všetci sami, však pán Sulík?
Že je SaS v oblasti ekonomiky stranou krajne liberálnou niet pochýb. Kým svet sa zmieta v hospodárskej a finančnej kríze spôsobenej nekontrolovaným voľným trhom, Sulík oprašuje neoliberálne poučky. "Zásadným predpokladom úspešného podnikania je čo najväčšia miera slobody a stability jeho podmienok. Súčasný Zákonník práce najmä zmluvnú slobodu medzi zamestnávateľmi a ich zamestnancami narúša radom zbytočných pravidiel." O dôsledkoch "slobody" v podnikaní sa každý deň môžeme presvedčiť pri čítaní správ o finančnej kríze.
"Sklon míňať viac peňazí, než je ekonomika schopná vyprodukovať, bol typickým znakom pre všetky ponovembrové vlády.“ Preto strana navrhuje prijať Ústavný zákon o vyrovnanom štátnom rozpočte do roku 2014. Ako by ale vyzerala svetová ekonomika bez obrovských vládnych dotácií v práve čase krízy? Etalón americkhé spôsobu podnikania by sa bez štátnej podpory zrútil ako domček z karát, rovnako ako ekonomiky mnohých európskych krajín. Ak by náhodou volič nerozumel ako je to myslené, „zákonná povinnosť vlády dosiahnuť vyrovnaný rozpočet povedie k uplatneniu princípu súťaživosti o verejné rozpočtové zdroje.“ Podľa Sulíka sa teda budú súkromné firmy predháňať v tom, kto bude lacnejší len aby, preboha, nevytvoril schodok v rozpočte. Ešteže existujú takéto jednoduché riešenia.
Povinná sloboda
Program SaS je pomerne rozsiahly v ekonomickej oblasti, svoju logiku má aj v otázkach osobnej slobody a v ľudskoprávnej oblasti, v ostatných kapitolách je však až katastrofálne prázdny a nevyvážený. Najmä veľmi cítiť, že ho tvorila nesúrodá skupina ľudí. SaS sa snaží excelovať v oblasti daní, odvodov a podnikateľských slobôd, ku zdravotníctvu, školstvu, sociálnym veciam či kultúre má ale máločo povedať.
Sociálnu politiku strana zúžila na detské domovy, špeciálnych terénnych pracovníkov a invalidné dôchodky. Teda ak nepočítame povinný vstup do druhého piliera pre občanov od 35 rokov. Aspoň vieme, ako si Richard Sulík predstavuje slobodu. Povinnosťou. Chudobu sociálne odkázaných spoločenstiev (SOS) chce zase riešiť systémom E-pay kariet pre poberateľa dávky v hmotnej núdzi. Vrcholom je zisťovanie štatistiky kriminality podľa príslušnosti k SOS. Žeby sa Vladimír Palko inkarnoval do SaS?
Že ide o tvorivú dielňu, ktorej výstupom je 120 nápadov (nápad = náhla myšlienka, okamžitý popud – Krátky slovník slovenského jazyka), o tom niet pochýb. Sloboda a Solidarita zavádza nové politologické pojmy ako „vysoká miera zmluvnej slobody medzi lekárom a jeho zamestnávateľom“ či „jasne“ vyhranené pravo-ľavé riešenia ako „trh potrebuje radšej menej, ale účinnejšej regulácie.“ Mimochodom, v kapitole demokratická spoločnosť nájdete odsek o šikanovaní vodičov. Okrem vyššieho objemu peňazí, ktoré občanom zostanú vďaka odvodovému bonusu sa môžu tešiť na to, že štát bude platiť im! Ak bude štátna správa chcieť od občana získať údaje, bude si ich musieť zistiť sama, prípadne zakúpiť. Ak sa niekomu nepáči fungovanie zdravotníctva, mal by si to dobre rozmyslieť. Po vstupe SaS do vlády už bude musieť nespokojný klient u lekára za podanie sťažnosti na Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou tvrdo platiť. Ak by to náhodou nepomohlo, Sulík zníži „bariéry pre vstup nových subjektov na trh poskytovateľov zdravotného poistenia“. Podomoví obchodníci, priekupníci a drobní živnostníci, áno, aj vy môžete mať svoju zdravotnú poisťovňu!
Mikuláš Dzurinda a zvyšky opozície svojou programovou vyprázdnenosťou uvoľnili priestor pre stranu, ktorá prakticky žiadne riešenia pripravené nemá, vie to však perfektne predať. Teraz už je len otázka, či je to dobre alebo zle. SaS síce s najväčšou pravdepodobnosťou pošle súčasnú opozíciu do minulosti, na scénu však prichádzajú jednoduché riešenia, ktoré v ľuďoch (opäť raz) vytvoria ilúziu. Prípadná realizácia týchto nápadov však bude (aj pravicových) voličov bolieť. Napokon, keď to nevýjde, SaS určite príde s ďalšími nápadmi...