U nás v obchode Rema 1000 v dúbravke je to príšerné. Prístup predavačiek je naozaj nezákaznícky orientovaný. Stalo sa mi tam už toľko situácií nad ktorými som krútila hlavou. Napríklad milý ujo kupujúci rožky a maslo sa na tetu A. usmial a spýtal sa, či jej pomôžu drobné. A ona na neho len zavrčala že je jej to jedno. On jej zaželal pri odchode príjemný zvyšok smeny a ona sa mu ani neodzdravila!
Milá stará pani mala problém s drobnými. Zle jej vydala, podľa počutia aj o vyše Euro. Čo je pre staršich ľudí dosť peňazí z dôchodku... a ta večne naštvana teta pri pokladni sa na ňu ani nepozrela. Ani nezisťovala, len ju poslala preč. Chudera odchádzala skoro s plačom.
Nikdy nepochopím, prečo majú čokolády, kakao a alkohol za špeciálnou priehradkou. To by bolo ešte fajn, keby za ňou aj niekto bol. Ale nie je. Nikdy. Takže ak chcete obyčajnú čokoládu, musíte sa doprosovať pri pokladni, teta si zlostne odfŕkne, hodí na vás pohlad typu "Čo otravuješ", potom vstane, prejde kus cesty, zoberie vec a prejde späť. Aj to by sa ešte dalo, keby tá teta nebola na pokladni jediná a za vami nestálo 10 nervóznych ľudí. Čo v Reme vôbec nie je neobvyklá situácia.
Nehovoriac o tom, že keď majú otvorené do ôsmej večer, o trištvrte na osem pri dverách stojí teta A. a tak škaredo zazerá že sa obchodu zďaaaleka vyhnete. A keby nie, aj tak vás tam nepustia. Pri dotaze na otváracie hodiny na vás iba zavrčia, že oni to nemajú platené a musia umyť dlážku a zrátať kasy. Ako by to nejakého zákazníka zaujímalo.
Občas chodím do podnikovej predajne v Petržalke, kde býva moj priateľ. Stala sa mi tam príhoda, čo ma uistila v tom, že obchody nemám rada. Predo mnou v rade stál starší pán, kupoval pečivo a koláče. Zachytila som z dlhšieho rozhovoru s predavačkou, že mu chýbajú nejaké peniaze. Keďže to trvalo dlhšie, spýtala som sa koľko mu chýba. Predavačka sa nechápavo pozrela, musela som zopakovať otázku. Starý pán na mňa tak nevrlo zazrel, že som mala chuť otočiť sa a odísť. Že on peniaze má, povedal podráždene a otrčil na mňa 100 Eurovku. Predavačka neprítomne doložila, že práve menili kasu a vydať nemá. Nakoniec vysvitlo, že mu chýba 35 centov. 35 centov!! Akože prosím? Byť tou predavačkou, tak mu to važne dám, že veď donesie neskôr.. to je tak 10 Sk, za to by jej nikto hlavu neutrhol. Tvarila sa, že sa jej to vôbec netýka. Jej zákazník došiel, mal peniaze a chcel produkt. Ona mu odmietla ho dať. Naozaj nás ako zákazníkov nemá čo zaujímať že ona nemá vydať. A keď nemá, tak vážne tých 35 centov by mala odpustiť. Toto ma riadne nasrdilo. čo však došlo potom, keď som za uja zaplatila chýbajúce peniaze, bolo už priveľa. Pri doplatení rozdielu som ujovi s úsmevom povedala, že veď mi to preplatí, až sa najbližšie stretneme v obchode. A on sa na mna zamračený pozrel, premeral si ma a povedal "Len aby!" a neochotné dík.
No povedzte, nakupovali by ste po tomto radi?
