Milá,prirodzená blondínka... Snažím sa pozerať okolo seba všímať si veci... Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V poslednom čase nerada nakupujem. Keď som bola menšia, rada som sa prechádzala popri regáloch a hlavne tých s cukrovinkami. Keď som mala nebodaj nejakú tú korunku od mamy, alebo som tam bola s ňou, vždy som si vyprosila lízatko-hnedé, karamelové a lízala ho pomaly, nech mi tá dobrota len tak nezmizne. Milá teta predavačka nezabudla pozdraviť malé blonďavé dievčatko a vydať mi s úsmevom drobné. Znie to ako idila, no ja si ta vážne takto pamätám.
Ahojte priatelia, možno na to nevypadám, ale občas ma to chytí a ja rozmýšlam a rozmýšlam... nič ma nevie zastaviť. V poslednej dobe ma ovplyvnilo hlavne to, ze slúžim ako bútľavá vŕba viacerým ľuďom... vylievajú svoje srdiečko na moje pliecko, vravia mi svoje boliestky a ja fúkam fúkam fúkam... Popri tom sa samozrejme dozviem čo dnešných ľudí trápi... potom som sa dostala k tomu, prečo ku mne vlastne chodia... prečo ja a nie ďalší ich kamarát... došla som na to... som vonku z kruhu deväťdesiatdeviatky... že neviete čo to je? Porozprávam vám príbeh...
Kvap, kvap, kvap. Kvapky dažďa pomaly stekajú po mojej tvári. Sledujem, ako padajú. Na zemi sa zlievajú, prelínajú, zhlukujú, vlievajú jedna do druhej a napokon spolu tečú. Nevedia kam. Ich ďalší osud je nejasný. A pritom nevyzerajú byť nešťastné. Naopak. Hrajú sa jedna s druhou, túlia sa k sebe, oddychujú a hlavne - vždy si majú čo povedať. Narozdiel od nás, ľudí. Donesú správy zvonky, keď si ešte ako vodná para vypočuli rozhovor dvoch okololetiacich vtákov, najnovšie klebety z kondenzácie v oblaku, či priebeh letu na zem. Ako sa pamätám, vždy som si pod zvukom dažďa predstavovala práve smiech a rozhovor kvapiek. Obdivujem ich odvahu. Nikdy nerozmýšľajú, prečo padli tam, kam padli. Dôverujú osudu, oblakom a vetru. Veria, že ich zanesie tam, kde bude potrebné. Chcela by som žiť s veseleou bezstarostnosťou ako ony.
