Keď som si konečne po dlhej dobe našla prácu, všetci sa ma pýtali ako sa mi tam páči. „Páči sa mi“, odpovedám. „A veľmi“. „Veď počkaj, na začiatku je všetko ružové. Uvidíš neskôr“. Neviem, či to bola závisť. No začínam tušiť, že áno.
Skoro po 2 mesiacoch hrdo konštatujem. Stále sa mi páči. I keď, samozrejme, ružová občas zmení farbu. Raz je intenzívnejšia. Inokedy zas viac vybledne.
Tak napríklad včera. Vybledla. Bolo toho AŽ dosť. Nedá sa vyjsť všetkým v ústrety. I keď by som chcela. Možno by sa to aj dalo. Keby neboli niektorí ľudia (prepáčte mi, ale musím) debilní.
Keď nám v škole vraveli „najťažšie sa pracuje s ľuďmi“, tuším som nevedela presne čo to znamená. A asi už začínam trochu viac rozumieť. Ako by povedala moja kolegyňa „psychiatria, psychiatria, psychiatria“.
Vďaka Bohu, že tá ružová viac intenzívnie ako bledne. Že Zuzka blúzka má nové miesto a z neho super výhľad. A nový stôl, kde si konečne našla miesto aj pre kalendár. Občas na ňu mrknem, spoza dverí. „Čo budeme dnes jesť?“ pýta sa. A viete, ráno robí deň. A Zuzka blúzka ma vždy víta s úsmevom.
A potom je tu Gabka kvapka. Dnes mi dala mandarínku darinku. Vitamínky. Žeby na nervy? :) A potom sme sa ladili na večernú zumbu. Tuším budeme kamarátky.
A ešte Miška hryzka. Och ten jej smiech! Vždy odľahčí atmosféru.
Ďakujem baby. Dobre sa mi s Vami robí. Tuším sme dobrý kolektív. Ako by povedal Viliam. Bodaj by bola tá ružová už iba intenzívna.
Teším sa čo poviem známemu o 2 mesiace. Možno dostaneme aj balíčky. A možno budú aj ružové...
