Ale v tomto prípade pravdepodobnosti nesklamali a žiadneho náznaku inteligencie v celom chladnom a mŕtvom kozme sme sa nikdy nedočkali. A tak sme museli unudene skonštatovať, že sme tu sami. A tak sme sa stali obeťou príslovia "pod lampou býva najväčšia tma".
Pretože my nie sme na tejto planéte sami. Žijeme medzi miliónmi iných druhov, z ktorých minimálne niektoré prejavujú nadpriemernú inteligenciu v správaní: delfíny, kosatky, dokonca aj také vydry. Nikto sa však v miere inteligencie (okrem človeka, samozrejme) nevyrovná ľudoopom.
Šimpanz učenlivý (Pan troglodytes), náš najbližší príbuzný, je všeobecne označovaný za najinteligentnejšie zviera na tejto planéte. A nie je to len nejaká fráza. Sociálne vzťahy v skupinách, v ktorých bežne žijú šimpanzy, a medzi jednotlivými skupinami navzájom, sú úžasné. Šimpanzy dokážu vyslať do cudzieho teritória trestnú výpravu, kde sa potichu zakrádajú, až kým nenapadnú protivníka v početnej menšine (či je nepriateľ v menšine si dopredu veľmi pozorne zistia, inak by sa z útoku stal rýchlo zúfalý útek) a nevyženú ho. Výsledkom takýchto výprav sú niekedy nechutné krvavé kanibalie hody. Vodca skupiny vystupuje často ako prostredník alebo, presnejšie povedané, ako riešiteľ konfliktov vrámci celej skupiny. Šimpanzy sú dokonca schopné a ochotné míňať energiu na trestanie jedincov nedodržujúcich spoločné pravidlá alebo jedincov, kvôli ktorým celá skupina musela trpieť, ako preukázali rôzne testy a pozorovania šimapnzov žijúcich v zajatí. Na druhej strane vedia byť aj altruistické, vzájomne si pomáhať, učiť sa od seba, deliť sa o potraviny. Podobné správanie vykazujú aj tlupy goríl.
Ale čo je najpodstatnejšie, šimpanzy používajú nástroje. Paličky poodlamované zo stromov zbavia lístia a používajú na vyťahovanie termitov zo zeme. Tiež vedia použiť kameň dvomi spôsobmi - jeden ako nákovu a druhý ako kladivo pri roztĺkaní orechov. Tieto schopnosti nemajú vrodené, ale učia sa ich. Mladší od starších. Celé generácie. Šimpanzy si dnes prežívajú svoju dobu kamennú. Ale raz to muselo začať. Jeden šimpanz (či možno ešte spoločný predok nás a šimpanzov?) musel pochopiť, že s použitím nástroja môže ovládnuť svet. Alebo, predbežne, sa aspoň dostať k jadru orecha.
V jednom podstatnom sa od nás však líšia, svoje nástroje používajú tak, ako im ich príroda poskytla - neopracovávajú ich. Hoci pri testoch, kde bolo šimpanzom ukázané ako vyrobiť ostrú kamennú hranu šimpanzy opäť obstáli. Sami si vyrobili primitívny nôž, prerezali špagát a dostali sa k banánom. Tiež nepoužívajú reč. Dokážu sa síce naučiť posunkovú reč a prejavovať vďaka nej svoje túžby a momentálne nálady. Dokonca sú schopní abstraktného počítania a odpočítavania (!). Ale ako poznamenal Jonathan Marks vo svojej knihe Sme takmer 100% šimpanzy?, žiaden šimpanz ovládajúci posunkovú reč ešte neprišiel za svojim ošetrovateľom alebo rovnako zdatným šimpanzom, aby sa len tak chvíľu porozprával, čo nové vo svete a aké hnusné je opäť počasie.
Napriek týmto nedostatkom si však myslím, že šimpanzy sú nám v inteligencii v pätách. Veď aj človeku trvalo celé tisícročia, kým vynašiel koleso. A celé milióny rokov, kým z hrubého neopracovaného kameňa sformoval pästný klin. Nevravím a ani si nemyslím, že šimpanzy čaká svetlá budúcnosť a o pár rokov zapichnú svoju vlajku vedľa tej americkej na Mesiaci. Ale ani vylúčené to nie je. Evolúcia je slepá a ide si svojou bezcieľnou cestou.
Moja fascinácia týmito tvormi bola nedávno odmenená v bratislavskej ZOO malým predstavením intelektu tunajšieho mladého šimpanza. Ako to už tradične býva počas dní otvorených dverí, do ZOO sa hrnuli tisíce ľudí od rána do večera. A klietka s našimi príbuznými sa tešila veľkej obľube návštevníkov. Tak isto to bolo aj so mnou. Využil som tieto voľné dni a strávil sledovaním a fotografovaním šimpanzov niekoľko hodín.
Jedna z prvých vecí, ktoré som si všimol, sa však týkala niektorých ľudí. Inak normálni, v dave, sa pri priblížení ku klietke šimpanzov okamžite menili sami na tie príslovečné opice, keď sa všelijakými škrekmi, výkrikmi a "opičkami" snažili upútať pozornosť šimpanzov. Tie však na to reagovali iba unudenými pohľadmi kamsi do neba. Nemyslím to nijako v zlom, len som v tej chvíli rozmýšľal, na ktorej strane mreže sa nachádza vyššia inteligencia.
Vlastne raz, v sobotu hneď ráno, sa šimpanzí samec (môj odhad) nechal vyprovokovať ľuďmi a typickým húkaním a škriekaním dával na vedomie, kto je v tmoto teritóriu pánom, hoci pri tej prevahe cudzincov z iného teritória si tým asi ani sám nebol istý:
Keď však zbadal v rukách jednej návštevníčky banán, pokorne zliezol na zem a gestom, ktoré šimpanzy používajú aj medzi sebou, žiadal o podelenie sa s potravou (čo je mimoriadne dôležitý prvok v budovaní sociálnych vzťahov, ak by nabudúce hladovala táto návštevníčka, šimpanz sa zase podelí s ňou):
Slečna sa s ním napokon po dlhšom váhaní a trochu tak aj v rozpore s predpismi podelila. Ale nikto - a najmenej šimpanz - jej to nemal za zlé. Na druhý deň som šimpanzy prepadol počas poludňajšej siesty rušenej akurát veľkým množstvom ľudí nástojčivo sa opäť dožadujúcich pozornosti - šimpanzy sa však už tentokrát ničím nenechali rušiť:
Jedine mladý šimpanz si v rohu klietky vytvoril svoje publikum, ktoré ho občas odmenilo nejakým ovocím...
... a keď sa ovocie minulo niekto skúsil mladému šipanzovi ponúknuť aj slanú paličku a na naše prekvapenie ňou nepohrdol:
Ale po tretej nám už ráznym gestom ukázal, že o ďalšie nestojí a ak nemáme ďalšie banány, nemali by sme mu klietku zahádzavať neporiadkom.
Keď dlhší čas neletelo vzduchom smerom do klietky nič, ani po intenzívnom žiadaní prídavku (udieranie zovretou päsťou do dlane)...
...vyzeralo to, že sa aj tento šimpanz odoberie užívať si svoju zaslúženú siestu:
A vtedy to prišlo. Pred pár minútami mu totiž ktosi hodil niečo, čo vyzeralo ako kus čokolády (ale asi to bolo niečo iné), ale pristálo to trochu mimo dosah šimpanza. Keďže v danom okamihu mal dostatok iných ponúkaných potravín, nazaujímalo ho niečo čo dopadlo kamsi ďaleko. Keď sa však ochota týchto veľkých ľudoopov na druhej strane mreží deliť sa o svoje ovocie vytratila, spomenul si náš mladý šimpanz na potenciálnu potravu mimo klietky. Trochu pouvažoval, porozhliadol sa po klietke, vrátil sa s dostatočne dlhou palicou, natiahol ruku a objekt svojho záujmu si pritiahol:
Po tomto intelektuálnom výkone však zostal sklamaný - nejednalo sa o nič jedlé alebo, minimálne, išlo o čosi čo mu v danej chvíli nechutilo. To však nebolo podstatné. (V tejto chvíli by so mnou asi náš mladý šimpanz nesúhlasil...). Chvíľu som stál ako ohromený, že som mal možnosť vidieť na vlastné oči takéto správanie šimpanzov. Dovtedy som tú česť mal len v televízii. Potom som narýchlo spravil pár záberov, aby som si tento okamih navždy zvečnil.
Mladý šimpanz v bratislavskej ZOO všetkým okolostojacim predviedol na chvíľu krásne predstavenie - záblesk inteligencie vo zvieracej ríši, ktorá je tradične považovaná za hlúpu a hrubo oddelenú od vznešeného a mimoriadne múdreho človeka. Človeka, ktorý vraj bol vytvorený na obraz nejakej dokonalej mimozemskej inteligencie, kým zvieratá nie, tie sú tu len pre nás, snáď aby nám pokorne slúžili. Aký omyl!
Škoda len, že pre zvyšných ľudských divákov to nebolo nič viac ako len hlúpa opica, ktorá nám predviedla šaškovaním s paličkou malé, o pár minút už zabudnuté, divadielko. Veď sme si zaplatili, tak prečo nie. Vlastne, počas týchto dní ani to nie...
