Možno to tak byť nemusí. Čo ak je celá naša predstavamiesta, kde sa spustila genéza života, postavená na hlavu? A to doslova.Túto myšlienku podrobne popisuje a rozoberá zo všetkých strán vo svojejknihe už spomínaný Paul Davies. Predstavuje si, že život nepovstal na povrchunašej planéty, ale v jej útrobách. A útrobami nemyslí nejaké oceánskedno, ale ide omnoho hlbšie. Do niekoľkokilometrových hĺbok oceánskej alebopevninskej kôry, kde vládne pre hocijakú vyššiu formu života neznesiteľný tlaka teplota. A prečo umiestniť prvý živý organizmus na Zemi práve sem?No napríklad pre už spomenuté kozmické bombardovanie. V čase,v ktorom podľa prieskumov život na Zemi veselo prosperoval, dostávalaplanéta jeden úder za druhým. Podmienky, ktoré pri silnejších nárazoch vznikajú,dokonale sterilizujú povrch Zeme. Áno, povrchZeme. Aby som bol presný musím uviesť, že poriadne silné impakty dokážu vysterilizovaťnielen povrch, ale celú kôru do istej hĺbky. V každom prípade však prvíobyvatelia našej planéty, nech už boli akýkoľvek, našli predsa len bezpečnejšieútočisko zarytí hlboko v kôre ako na povrchu, kde sa odohrávala jednaapokalypsa za druhou. Neskôr, po uplynutí tisícročí, kedy sa postupne míňalikozmické projektily, sa takým útočiskom mohol stať už aj samotný povrch.Organizmy z hlbín mali dosť času nato, aby ho prvými nesmelými krokmipreskúmali, osídlili a nakoniec sa práve tu rozvinuli do nesčítanýchforiem.
Taká hypotéza vzniku života je pomerne lákavá, keďže riešimnohé problémy a nevyvoláva žiadne, ale zostala by len jednouz mnohých špekulácií, keby nedisponovala nejakými dôkazmi. A teóriavzniku života v útrobách Zeme dôkazy má. Nie sú to síce žiadne 4 miliardyrokov staré fosílie mikróbov s úplne jednoduchými chemickými procesmipríjmu energie a kopírovania sa. Nie sú to dôkazy nepriestrelné. Ale aspoňležia všade okolo nás a nie je problém sa k ním dostať. Sú to mikróbyžijúce dodnes v obrovských hĺbkach pod pevninou alebo pod oceánskym dnom.
Predstava živých organizmov obývajúcich také maximálne nehostinné niky bola dlhú dobu považovaná za úplne bláznivú a nereálnu, ale v posledných desaťročiach je všetko naopak. V hlbinách Zeme nachádzame mikrobiálnu aktivitu na minimálne takej úrovni ako hocikde na povrchu. Tieto mikróby sú úplnenezávislé na slnečnom svetle, nepoužívajú nijakú fotosyntézu alebo proces jejpodobný na zisk energie zo Slnka, dokonca nie sú nijako závislé na inejorganickej hmote, ktorú by konzumovali. Oni si pohodlne vystačias okolitou horninou a veľmi dobre sa im darí už pri spomínanýchvysokých teplotách a tlakoch. Je to ich prirodzené prostredie. A hociurčite ani oni nie sú predstaviteľmi prvého organizmu na Zemi, možno zovšetkého živého, čo na Zemi kedy žilo a my to poznáme, sú k tomutoprvému organizmu najbližšie. A možno ani nie veľmi ďaleko.
Thiobacillus fero-oxidans vľavo a Bacillus infernus vpravo. Obyvatelia hlbín Zeme.
(http://commtechlab.msu.edu/sites/dlc-me/zoo/microbes/binfernus.html & http://www.mining.ubc.ca/cerm3/phage.html) Aby sme si vedeli spraviť obraz, tak uvediem nejakékonkrétne príklady mikroskopického života, ktorým sa naša Zem vo svojichútrobách hemží:
*oblasť okolo Galapágskehozlomu, kde z dna vystupujú podmorské vulkanické prieduchy v hĺbke2,5km (obr. vpravo) a zahrievajú okolitú vodu na 350°C; v ich okolí žijú mikróbyznášajúci teplotu 110°C (Pyrodictiumoccultum prežil teplotu 121°C, existujú dôkazy - možno diskutabilné - aj o mikróboch, čoznesú 170°C)
* Bacillus infernus spolu s tisíckami ďalších druhovmikroorganizmov bol nájdený v 3km hlbokom vrte z USA
* mikroorganizmy boli nájdené ajvo vrtoch z morského dna až do hĺbky 1km, pričom žiadny koniec biologickejaktivity s rastúcou hĺbkou nebol pozorovaný
* Pyrodictium a Pyrobacillumzískavajú energiu zlučovaním síry s vodíkom
* Thiobacillus fero-oxidans oxiduje železnú a sírovú zložkupyritu, dokáže stráviť aj cín, meď alebo urán
Všetky tieto autotrofy, presnejšie chemotrofy, sa živiarozleptávaním okolitej horniny. Nie sú nijako závislé na inej organickej hmotealebo slnečnom svetle. Najlepšie vyhliadky na univerzálneho predka všetkéhoživota má síru požierajúci termofil Pyrodictium.
Takže tu naozaj mohol povstať život. V dobe, keď povrchplanéty predstavoval kvôli neustálemu bombardovaniu a dopadu UV žiareniazo Slnka maximálne nehostinné prostredie, našli mikróby útočiskov hlbinách pevninskej a oceánskej kôry, neskôr už aj na samotnommorskom dne, v blízkosti podmorských vulkánov a stredooceánskych chrbtov. V blízkostitýchto útvarov sa nachádza pórovitý čadič, ktorý umožňuje zachytávať rôzneorganické materiály a spolu s horúcou vodou vytvára produktívnebiochemické prostredie. Inou výhodou podzemia je prítomnosť redukčných plynovako metán, vodík, sírovodík, ktoré boli tak potrebné v Millerovomexperimente, ale atmosféra na povrchu Zeme nimi nikdy neoplývala, okrem krátkejepizódy po vzniku planéty. Tieto plyny sú dodnes uväznené v horninách a pomaly unikajú do okolia.
Atlantický stredooceánsky chrbát. Roztavená a recyklovaná oceánska kôra tu vystupuje na dno z hlbín zemského plášťa a vytvára biochemicky veľmi aktívne prostredie. Zároveň tento proces od seba odtláča konitnenty Afriku a Euráziu od Ameriky, ako aj iné kontinenty. (http://www.soest.hawaii.edu/krubin/morb-geochronology.html)
Dôkazy v prospech teórie vzniku života v hlbináchprichádzajú aj z genetiky. Niektoré druhy z domény archea, medzi ktoré patriahlbinné mikroorganizmy, vykazujú najmenšieevolučné zmeny a predstavujú tak žijúce fosílie z ranej éry života Zeme.Minimálne evolučné zmeny naprieč rozsiahlymi geologickými dobami nie sú nijak prekvapujúce, keďže prostredie vo veľkých hĺbkach neprešlotakmer žiadnymi zmenami oproti dynamickému vývoju povrchu Zeme a jejatmosféry. Evolúcia sa v hĺbkach zastavila. Alebo výrazne spomalila. A ako sa mohol život zmeniť z mikroorganizmov konzumujúcich síru, meď či urán 3km pod oceánskym dnom na dnešného človeka? Ak je táto koncepcia správna, tak napríklad takto: Mikróby žijúce v hĺbkach, hodujúce na hornine vo vulkanických prieduchoch na morskom dne, sú čas od času vyvrhnuté až do atmosféry sopečnými erupciami. Síce veľmi odolné, spravidla po vytrhnutí zo svojho prirodzeného prostredia odumierajú. Zem existuje ešte len 500 miliónov rokov, len pomerne nedávno sa sformovalo v jej centre ťažké kovové jadro a stuhla kôra. V hĺbkach pod oceánskym dnom, v miestach vulkanickej činnosti, už ale prebieha tvorba prvých organizmov. Tieto mikroorganizmy ani netušia, že nad ich hlavami, na povrchu Zeme, práve prebieha kataklizmatické obdobie. Pokojne si spracovávajú okolnú horninu a nejaký neznámy povrch Zeme alebo oceánske dno ich nijak zvlášť nezaujímajú. To sa však razom mení pri podmorskej sopečnej erupcii. Milióny mikróbov spolu s množstvom horniny sú vyvrhnuté na oceánske dno, kde okamžite pri takej nízkej teplote zomierajú. O 5 rokov sa situácia opakuje pri inom vulkáne. Opäť žiaden mikrób neprežíva. O rok to isté... a opäť neúspech. A tak to ide dokola desiatky miliónov rokov.
Až raz, približne pred 3,8 miliardami rokov jedna z takých erupcií so sebou strháva aj skupinku mutantov-mikróbov, ktorých membrána je pružnejšia ako býva zvykom. Títo zástupcovia života s ťažkosťami prežívajú aj v chladnejších častiach oceánu a množia sa. Priamo na morskom dne, ďaleko od svojich vulkánov. Organizmy vystavené menšej teplote vo vode, na oceánskom dne, ďaleko od teplo-produkujúcich vulkánov, prípadne už priamo na povrchu Zeme sú vystavené nebývalým a krutým podmienkam a začínajú sa pretekať v tom, ktorý z nich sa týmto novým podmienkam a jeho častým zmenám lepšie prispôsobí. Súťaží sa bez zľutovania, na život a na smrť. A súťaží sa dodnes. Tieto organizmy v nepredstaviteľne ďalekej budúcnosti vydláždia cestu celému dnešnému makroskopickému životu na povrchu Zeme a vo vode. A zrejme aj vďaka tomu sme tu.(pokračovanie 28.2.2008 09.00...)
