Takýto nezáujem je však krátkeho dáta. Dávne generácie našich predkov siahajúce až do neolitu mali prírodu a nebeské telesá vo veľkej úcte a cítili sa bytostne spätí s dianím na oblohe. V snahe určiť presný deň slnovratov a rovnodenností boli schopné postaviť veľké a náročné stavby ako napríklad u nás nájdené rondely. Tieto objekty mali spravidla význačné body a smery orientované na obzorníkovú polohu Slnka vo významných okamihoch, akými boli najmä slnovraty, teda okamihy, kedy sa pohyb Slnka smerom na juh (sever) zastaví a nastane obrat. Určiť deň slnovratu takýmto spôsobom ale nie je vôbec jednoduché - denná zmena polohy Slnka pri východe, v okolí slnovratovej pozície, je malá a pre človeka vybaveného len hrubými alebo žiadnymi prístrojmi nezaznamenateľná. Pravekí a starovekí pozorovatelia sa vynašli, a to tak, že počítali dni, ktoré uplynuli medzi pozíciami Slnka niekoľko dní pred a niekoľko dní po očakávanom slnovrate a následne predelili interval na polovicu (v čase napr. 20 dní pred slnovratom je ešte denná zmena pozície pri východe pozorovateľná, rovnako aj 20 dní po).
S takouto pomôckou sa už dá určiť okamih slnovratu na deň presne. Ale čo s rovnodennosťou? V dňoch rovnodenností je síce denná zmena pozície Slnka pri východe výrazná (presahuje priemer kotúčika Slnka), ale okrem tejto zmeny sa nič iné nedeje, nie je sa o čo oprieť tak, ako pri slnovrate o zmenu smeru pohybu Slnka. Niektoré národy v staroveku, resp. ľudia v praveku problém riešili jednoducho delením intervalu medzi zimným a letným slnovratom na polovicu, čo je metóda principiálne nesprávna. Stanoviť okamih rovnodennosti sa pritom dá pomerne jednoducho s použitím iba tyče a metra. Vrchol tieňa tyče kolmo zapichnutej do zeme totiž v priebehu dňa opisuje viac alebo menej roztiahnutú hyperbolu. Takto to je po celý rok okrem dvoch dní - jarnej a jesennej rovnodennosti - kedy sa vrchol tieňa od rána do večera pohybuje po rovnej priamke. Touto metódou stanovovali deň rovnodennosti už astronómovia staroveku - staroperzský kalendár odvodený od chaldejsko-babylonského zodiaku mal už 6 jarných a letných mesiacov po 31 dní = 186 dní. Doboví pozorovatelia teda zistili, že „polroky" stanovené dňami rovnodenností nie sú rovnako dlhé (186 dní pre letný polrok na sev. pologuli a len 179 dní pre zimný polrok) a nič netušiac tak odhalili elipsovitosť dráhy Zeme okolo Slnka, aj keď takú mieru abstrakcie ešte nezvládli.
Jesenná rovnodennosť roku 2010 nastala 23. septembra o 5. hodine LSEČ. Pozorovanie začína východom Slnka deň vopred, 22. septembra 7:00, do rovnodennosti zostáva 22 hodín, inak povedané, našej planéte zostáva prekonať ešte takmer 2,5 milióna kilometrov na obežnej dráhe.
Prvá pozícia je zaznamenaná krátko po 7. hodine, tiene sú ešte extrémne dlhé...
Blíži sa poludnie, vrchol tieňa sa zatiaľ pohybuje po priamke...
Záverečný záber na dopoludňajšiu...:
...a popoludňajšiu stranu:
Zaznamenávanie vrcholu tieňa takýmto spôsobom nie je dostatočne presné, pre stanovenie dňa rovnodennosti na deň presne (viď pozn. na konci článku), napriek tomu vidno napriamenie stopy tieňa a na najkrajnejších pozíciách dokonca aj mierne zakrivenie smerom na juh (smerom k tyči, ktorá vrhala tieň). Slnko bolo 22. septembra ešte celý deň pred rovnodennosťou, na severnej oblohe a napriek "hrubosti" celého pozorovania krajné pozície jasne naznačili, že na rovnodennosť si eše pár okamihov počkáme.
Na druhý deň, 23. septembra pri východe Slnka je už vonku 2 hodiny jeseň a Slnko sa prehuplo na južnú oblohu. Tentokrát som sa pokúsil zaznamenávať polohu tieňa presnejšie (presnosť 1-2 mm) a nezávisle dvakrát, aby som vylúčil náhodné chyby a falošné trendy. Nasledujúce obrázky zobrazujú celý priebeh prechodu tieňa po vodorovnej doske.
Tieň sa pohyboval celý deň podľa očakávania priamo (posledné pozorovanie bolo vykonané pred 18.00, čo bolo len 13 hodín po rovnodennosti), hoci spodný "klincový" experiment naznačoval akési záhadné veľmi mierne zakrútenie stopy smerom na juh, čo je nezmysel, nakoľko po rovnodennosti sa hyperbole zakrúca už na sever. Že išlo len o nepresnosť zapichovania špendlíka dokázal horný, "ihlový" kontrolný experiment, ktorý bol v rámci možností rovný ako napnutý špagát.
Musím sa priznať, že som pri zaznamenávaní polôh tieňa trochu podcenil paralaktickú chybu pri šikmom nazeraní na tieň, a to sa mi zrejme pri meraní vypomstilo. Druhým problematickým bodom, na ktorý upozorňuje aj Zdeněk Ministr vo svojej knihe, bol polotieň, ktorý dokázal splývať so samotným tieňom najmä pri prvom rannom a poslednom večernom pozorvaní. Pri zaznamenávaní tieňa na polystyrénovej doske to ešte celkom šlo, podstatne horšie sa hľadala hranica tieňa na nerovnom, 7-8 cm trávou porastenom teréne, zaliatom rannou rosou pred 7. hodinou. Napriek tomu si myslím, že sa mi podarilo úspešne odpozorovať jesennú rovnodennosť tak, ako to dokázali už starovekí pozorovatelia, hoci s presnosťou iba povedzme 2-3 dni. Bolo by vhodné, ak by som stopu tieňa ešte po nasledujúce 2 dni odsledoval a jasne zaznamenal rastúcu krivosť hyperboly smerom na sever, to mi už ale jesenné počasie nedovolilo.
Na záver ukážka dennej zmeny pozície Slnka pri východe, počas troch dní okolo jesennej rovnodennosti, kedy sú zmeny v deklinácii Slnka najväčšie:
Východy Slnka fotografované z balkóna počas 3 dní 22., 23. a 24. septembra. Je vidieť posun slnečného kotúča smerom na juh o viac ako je jeho uhlový priemer. Rovnodennosť nastala 23. septembra 5:04 ráno, čiže prostredný obrázok priamo určuje zemepisný východný bod na horizonte.
Pozn.: Zdeněk Ministr vo svojej knihe Géniové dávnověku popisuje vlastné úspešné stanovenie okamihu jarnej aj jesennej rovnodennosti v roku 1990 s presnosťou až na niekoľko hodín (!). Dostatočnú presnosť možno dosiahnuť s tyčou dlhou aspoň 90 cm, pričom stopa tieňa v priebehu dňa musí byť dlhá aspoň 4 m a odčítanie vrcholu tieňa s presnosťou na 1 mm.
Použitá literatúra: Ministr, Z.: Géniové dávnověku
