Pamätám si, že mi bolo trocha trápne že sa mi chce stále plakať a snažila som sa ten pocit zahnať myšlienkami na praktické veci, napríklad zoznamovaním sa so spolubývajúcou na vedľajšej posteli a neformálnou debatou.
Je jedenásty september, niečo po ôsmej hodine ráno. O tri hodiny Ťa prinesú a kompletne sa nám zmení život.
V Amerike si už siedmy rok pripomínajú jednu z najhorších katastrôf ktorá sa v ich krajine stala, budeš sa o nej učiť v škole. Ak budeš po mne, takéto veci Ťa budú vedieť rozhádzať a budeš sa im vyhýbať, možno budeš vypínať správy alebo budeš márne hľadať na ne odpovede v knihách o veciach medzi nebom a zemou a budeš mať milión otázok. Ak budeš po otcovi, budeš sledovať dokumenty v televízii, čítať odbornú tlač, no budeš sa na veci pozerať prakticky a analyticky, čierna alebo biela.
V momente, kedy Ťa konečne prvý raz držím na rukách, nemám slov, všetko okolo je nepodstatné a mne sa zdá, že zastali aj hodiny. Žiadne slzy ako som si myslela, tie prídu oveľa neskôr a v takom objeme, že ma úplne položia na lopatky. Si úplne ticho, pozeráš na mňa doširoka otvorenými očami a Tvoj 4 hodinový pobyt medzi nami Ťa zrejme vôbec netrápi. Zatiaľ ešte nevieš že som Tvoja mama a ani dobre nevidíš na všetko okolo, si pokojný a nepodobáš sa na nikoho z rodiny. Sledujem Ťa, potichu sa zoznamujeme.
Si dokonalý.
Myslím na to, koľko vecí nás spolu čaká a čo všetko sa zmení. V tomto momente už pre mňa nie je nič dôležitejšie, kým tu budem, Ty sa nemáš čoho báť.
Keď budeš čítať tieto riadky, už budeš zrejme chodiť na strednú školu. Možno Ti bude smiešne čítať takéto veci, v tom veku sa sentiment ťažko spracováva a vyznania matiek synom nie sú každodenné čítanie, skutočne ho pochopíš až keď budeš dospelý alebo keď budeš mať vlastnú rodinu.
V čase keď Ti toto píšem je leto a Ty si sa práve zobudil po poobednom spánku. Počujem vo vysielačke Tvoje baaa va va, brrrr a viem, že si sa v postieľke postavil, vyhodil si z nej dudlík a teraz čakáš kedy po Teba prídeme. Tvoj otec vedľa pracuje, ja tu zápasím s dojatím, pretože mi od rána behá po rozume náš prvý deň v pôrodnici a snažím sa vybaviť si každý moment.
Už to bude skoro rok, čo každodenne čakám na vysielačkové etudy. Už vieš, že sme tí najbližší ľudia ktorých máš a ja denne dúfam, že si to budeš myslieť vždy. Keď budeš starší, zistíš, že to nie je samozrejmosťou , že o vzťahy sa treba starať a že ľudia sú komplikovaní. Robia chyby a zbytočne ubližujú najmä tým najbližším.
Rodičov si nevyberieš, ale dúfam že budeš rád že tí Tvoji sme práve my.
Všetko najlepšie k Tvojim prvým narodeninám, Viktor.
