Je častokrát presvedčená, že pláva proti prúdu. Verí intuícii a znameniam osudu. Má rada biele zástavy v oknách ľudí. Viktorova a Teova mama. Rozvedená, deti v striedavke. So it goes.. Zoznam autorových rubrík: fikcia, Hyperaktivita moja každodenná, mikrozamyslenia, Listy ( na pokračovanie), Súkromné, Nezaradené
Si preč. Ostalo prázdno...a ticho. Ruky mi úplne zdreveneli keď som sa to dozvedela, nepochopiteľné...ty, éterická, mladá a krásna, s vlastným farebným a bohatým svetom, tak zdravo živá ako slová z tvojej hudby...
Vôbec som nevedela ktorá bije. Po epidurálke som prvé tri hodiny - kým som si začala opäť cítiť dolnú polovicu tela - prežila tak rýchlo, akoby to boli len minúty. Tvoj otec sedel vedľa mojej postele v nemocnici v Ružinove, tváril sa nečitateľne ako je u neho zvykom a posielal esemesky rodine. Len keď ho lepšie spoznáš, budeš vedieť že je to len zdanie, jeho pocity spoznáš ľahko - podľa mimiky tváre, najmä podľa úst, no chce to cvik.
Ja už si vlastne ani nič nemyslím, povedala, keď si v kúpeľni umývala ruky. Napadlo ju, či mu neprekáža že stále niečo hovorí, ale keď sa otočila, pochopila že je preč. Nevedela si spomenúť či to bolo len déja-vu, alebo tam vtedy naozaj stál. Asi šaliem, pomyslela si. Tak je to tu.
Opäť som sa stratila. Chýba mi orientačný zmysel alebo z mojej mapy niekto vymazal cestu k tebe. Stojím na križovatke a vľavo je priepasť. Vpravo púšť.
Stojím na pošte v rade ( ako povedal Svěrák v Koljovi - složenky..zelený..nenažraný ) a vidím to. Malá nenápadná nálepka v pravom roku presklennej kóje, kde žena so zlou kučeravou trvalou na krátkych vlasoch a retiazkou vyloženou na pletenom svetríku ku krku (roky 80-te sú síce za nami, ale na poštách, bytových a daňových úradoch túto skutočnosť odmietajú prijať) trávi svoj pracovný deň.
