Od momentu kedy sa ná stretli oči až do chvíle, keď sme sa lúčili sme vedeli, že si nemusíme nič vysvetľovať. Akékoľvek slová navyše alebo nejaká analýza by to celé pokazili. Bol tu na tri dni a ja som ho stretla v poslednú noc. Spočiatku to bola len náklonnosť, sympatie a z mojej strany očakávanie klasických kalerábov. Nič z toho sa nestalo. Doteraz som sa vždy bavila na frázach "od prvého momentu som vedela, že je to ono a podobne"...už mi to také smiešne nepripadá.
Pozval ma k sebe. Išla som.
Celú noc sme sa rozprávali. Ležali sme v jednej posteli, držal ma za ruku a zoznamovali sme sa. Hovorili sme o tom, ako žijeme, čo máme radi, čo nás mrzí a čo by sme chceli. Smiali sme sa akoby sme sa poznali roky. Hovorili sme o jeho dcére, mojich priateľoch, našich rodinách, prebrali sme filmy, knihy, zážitky z dovoleniek, víťazstvá i prehry.
Samozrejme to chemično viselo vo vzduchu. Obaja sme o tom vedeli, ale ani jeden z nás nič neurobil. Vedeli sme, že by to pokazilo ten moment a vyprchalo by čaro.
Ráno som sa zobudila v jeho objatí, v cudzej izbe, ale vôbec nie s cudzím človekom.
Nevymenili sme si čísla, ani mailové adresy. Obaja sme pochopili, že máme vlastné životy a že toto stretnutie sa muselo odohrať, aby sme vedeli, že existuje i iná dimenzia a nie všetko je v našich rukách. A aby sme mali možnosť zažiť to magično na vlastnej koži. Vedeli sme, že sa neuvidíme už nikdy.
Nikdy na neho nezabudnem. Okrem toho, že mal krásnu tvár, mal nádhernú dušu.
Neviem ako sa volá, žije v inej krajine.
Budem si pamätať ako ma objal a pohladil ma po vlasoch a pozeral za mnou ako odchádzam.
Nepátram po tom, aké by to bolo ak by ostal. Nezaujíma ma, či by bol rovnaký i ak by v ten deň neodchádzal. Mohol využiť situáciu, ale neurobil to.
Nikdy som nič podobné nezažila. Viem, že mi prišiel niečo povedať a že som ho musela stretnúť.
Nech to bolo čokoľvek, viem, že to splnilo účel.
Cítim to.
