Hneď ako prišla domov a odomkla dvere, na zemi zbadala jej náušnicu. Pochopila to okamžite, takže to vôbec nebolo ako vo filme kde hlavná hrdinka pomaly prejde celým bytom popri zvrškoch oblečenia a na konci akoby úplne nečakane a prekvapujúco zistí, o čo ide. Do poslednej sekundy jej akože nedochádza a záveru sekunduje obrovský údiv s otvorenými očami a ústami.
Odhalenie nevery je príšerné klišé a ako také sa preceňuje. Bolesť totiž nevychádza z odhalenia samotného aktu, ale z poníženia, hrubej urážky a vytočenia samej na seba, že ste neboli schopná niečo také predpokladať a že ste neočakávali, že to ten bastard urobí zrovna vám. A pokojne vo vašej posteli.
Jej muži boli bez výnimky dost inteligentní, so sklonmi k psychopatizmu, či sadizmu, ale určitá dávka originality a brilantný zmysel pre humor sa im nedal odoprieť.
Preto ju vôbec neprekvapilo, že to pozadie, ktoré sa v to popoludnie stretávalo s popredím jej - v tom momente už expriateľa - je práve ona. Lístky na hru v ktorej hrala hlavnú úlohu videli len nedávno a kupoval ich on. Malo jej byť jasné, že náhle zapálenie pre činohru nebude náhoda.
Pozorovala ich a pochopila, že sú zapálení pre rovnakú vec. Minimálne jedno mali v tej chvíli spoločné. Jeho...uhm...napájací konektor.
Nemenej ponižujúce ako samotný akt je jeho lokalizácia. Ak sa totiž odohráva u neho doma, kde s ním vy žijete, urobíte scénu, hysterický krik, plač, v tomto prípade hysterický smiech, ale buchnete dverami a odchádzate. Iné je, ak sa pelešia vo Vašej posteli - musia vypadnúť a nastáva trápna chvíľa čakania.
Tie minúty, kedy si zbierali zo zeme svoje veci a v zhone sa snažili čo najrýchlejšie poobliekať, boli nedôstojné. Pre nich. To jediné si v tej chvíli dostatočne užila.
Bolí to síce ako sviňa, ale pokiaĺ pochádzate z rodiny, kde otec podvádza a nie je mu sväté nič týkajúce sa manželstva a partnerstva, niečo podobné vás ani veľmi neprekvapí. Samozrejme sa dostaví šok, ale dá sa to relatívne rýchlo vygumovať z hlavy. Aspoň naoko. Vracia sa to i po rokoch vo flashoch, ale beriete to ako prchavú, po čase už i zahmlenú spomienku na niečo , čo bolelo ako trhanie zubu, alebo zápal očných spojiviek. Viete, že to bolo nepríjemné, ale už si nepamätáte ako presne.
Ľudia sa menia ale nikdy neviete kto je agent a či si náhodou na hrudi nechováte hada. Nemôžete predpokladať, kedy v plnej rýchlosti narazíte do stromu, alebo kedy si do mäsa zarežete do prsta. Nečakáte, že Vám niekto z okolia za pochodu vytrhne srdce z tela.
Preto treba byť v strehu,mať otvorené oči i keď do nich fúka a neuletieť. Minimálne čo sa týka prehnaných ilúzií..
