Bola zvyknutá na to, že ľudia prechádzajúci okolo sa jej klaňajú a pristavujú sa na nej aspoň pohľadom, mysliac si že ide o obraz neznámej Bohyne. Snažila sa dávať okoliu najavo svoju majestátnosť a ak ju niekto obišiel bez povšimnutia, zúrila. Chcela celému svetu ukázať že je tou najkrajšou sochou akú kedy ľudské oči videli.
Rokmi sa naučila pozorovať svoj odraz na hladine jazera v jej blízkosti a ak vietor nafúkal na jej hladinu listy, alebo zvlnil jej odraz, urazila sa.
Ľudia prechádzajúci záhradami paláca obdivovali voňavé a pestré množstvo kvetov kvitnúcich všade naokolo, skláňali sa nad ich záhonmi a počúvali spev vtákov. Vtedy trpela, pretože verila že je výlučne jej výsadou vzbudzovať obdiv a byť na prvom mieste.
Jedného dňa palác i so záhradou kúpil nový majiteľ. Raz ráno stál pri okne svojej spálne a pohľadom prechádzal po svojom novom pozemku, ktorému dominovala socha ženy.
Zavolal svojich služobníkov, tí sa zapreli do jej podstavca a zhodili kamenné telo na zem. Hlava sochy sa roztrieštila na tisíc častí a záhradou sa niesol oblak prachu, čo vyplašil vtáky sediace na okolitých stromoch.
Ľudia sa pýtali muža, čím sa socha previnila a prečo už nemá svoje miesto v záhrade.
Chcela zatieniť slnko, povedal muž.
