Veľakrát som sa zamýšľala nad tým, čo napísať a čo nie. Nad tým, že to, čo ja považujem za vhodné, môže byť pre iného už príliš a nad faktom, že niektoré témy, ktoré možno považujem za podstatné sú pre iného len prázdne reči.
Moje články majú pre mňa mimo iné i terapeutický význam a z toho vyplýva že bývajú osobné.
Nikto nie je povinný dočítať ich do konca. Je to ako s televíznym ovládačom - ak sú podľa vás Mojsejovci trápni a obmedzení, alebo vás jednoducho nezaujímaju, máte možnosť voľby a zmeníte to jedným tlačítkom.
Život a to, čo sa v ňom deje, sa ale bohužial len málokedy dá vyriešiť jedným prepnutím. Mnohé ale zlepšíte priznaním, zosobnením, pripustením a samotným akceptovaním, ktoré býva najťažšie.
Myslím si, že blog by mal byť najmä výpovedný a zdeľujúci. A miera, spôsob a hlavne výsledný message je pre každého niečo úplne iné a veľmi individuálne.
Som absolútne presvedčená o tom, že blogy majú podstanú výpovednú hodnotu i v prípadoch, keď sa vôbec netýkajú aktuálneho diania vo svete alebo politickej situácie alebo ak je téma osobná až do morku kostí a týka sa len autora.
Nie sme Coelhovia, Keleové - Vasilkové alebo Matkinovia ( na jednej strane - bohužiaľ ) , aby sme sa museli zaoberať určitými povinnosťami voči čitateľom ktorí majú už nejaké očakávania, alebo nebodaj voči vydavateľovi. O to je to jednoduhšie - latku a limit si nastavujeme sami.
V mojom prípade tieto články zmenili veľa. Okrem už spomínaného ventilu pre mňa samú zlepšujú aj moje vzťahy s rodinou, kolegami a ľuďmi okolo mňa.
Viem, že môj frajer si tu už veľakrát prečítal to, čo doma číta viac menej len medzi riadkami a viem aj to, že keď sme sa ešte takmer nepoznali, spoznával ma aj cez tieto slová. Prečítal si to, čo by som mu osobne vtedy ešte nemohla povedať a myslím si, že to výrazne prispelo k spôsobu našej komunikácie, ktorá bola od začiatku veľmi otvorená.
Viem že moja mama svoju dcéru cez tieto vety vidí z iného uhla, pretože v skutočnosti sme si my dve nikdy nepovedali to najosobnejšie naživo a vlastne sa naozaj čítame len posledných pár rokov.
Moji známi mnohé pochopili práve vďaka týmto článkom a v mnohom majú jasnejší obraz. Naše vzťahy sú vo väčšine prípadov jasnejšie a zreteľnejšie, pretože niektoré dohady dostali konkrétnu podobu.
Ak tieto články číta môj otec, ktorý je pre mňa otcom už len z biologického hľadiska, tiež je mu mnohé jasné a osobne si myslím že najjasnejšie mu to bude, keď vyrastie moja sestra a on dostane zúčtovaciu faktúru.
A niektoré slová ako prepáč, ľúbim ťa ale napríklad i odpustila som ti majú síce najväčšiu váhu keď sú vyslovené, ale niektorí ľudia ich vysloviť jednoducho nedokážu.
A niektorí ani nie sú schopní také slová prijať.
