Celé moje detstvo bol pre mňa idolom, princom, učiteľom a nadčlovekom. Normálne, zdalo by sa, dievčatká predsa milujú svojich otcov.
Jeho tieň a kópiu hľadám dodnes.
Bohužiaľ.
Tak sa so mnou kruto a bez môjho pričinenia hrá moje podvedomie. Ja sama som dlhé roky robila všetko preto, aby som už nebola jeho dcérou. Terapeut by povedal, že tento nedoriešený vzťah s despotickým a dominantným čudákom narúša moje súčasné vzťahy a odsudzuje ich na zánik.
A ja o tom viem.
Preto je toto venované Tebe, otec, aby si vedel, že je Ti odpustené.
Viem, že to potrebuješ a občas je Ti z toho všetkého smutno. Viem, že nie si taký zlý, ako sa zdalo, len sa bojíš ukázať, že vieš mať rád, pretože pre Teba je to prejav slabosti. Všetky tie roky dnes zmažeme pár vetami. Všetky tie slzy a trápenia a zlé sny budú preč. Nenávidela som Ťa, dnes už viem, že nenávisťou netreba plytvať a odpustiť sa dá.
Nerobím to len pre Teba, ale najmä pre seba. Chce sa mi už ľahšie žiť.
A najmä je toto venované jej, Tvojej maličkej druhej dcére. Tam ďaleko, kde ste, musíš s ňou začať odznova. Musíš sa naučiť byť skutočným a láskavým otcom.
Nie kvôli sebe, ale kvôli nej. Ona je Tvoja spása, Tvoj nový začiatok.
Moja sestra, dcéra inej matky, dieťa môjho otca.
Po 29 rokov je tu nová šanca.... chyť sa jej. Taká sa dostáva možno len raz za život.
