Tento rok som si kúpila huňaté ponožky. Po prvý raz v živote, také tie mega teplé, čo zahrejú. Moje decká z nich majú obrovskú srandu, doteraz mama behala bosá, babka jej vždy hovorila že ju z toho určite na starobu chytia kríže a teraz má chlpaté mäkké fialové čudo vyložené na svojom obľúbenom mieste na sedačke.
Pozerám z okna do dvora, najradšej ho mám ráno...úplné ticho, občasný štekot psa a vôňa kávy od susedy čo býva podo mnou, už aj hmlu sme tento rok mali. Naproti farebné strechy, bordová, modrá, zelená s krížom na špici, to z kostola z Kmeťovho, vidí mi rovno do spálne. V tomto dvore vtáky čvirikajú snáď každý deň a keď večer prší, šumenie listov je ako uspávanka.
Poobede na lavičke sedia susedy, deti sa naháňajú okolo nich, preberáme život a všetko tak nepodstatne podstatné, tak nedôležito dôležité. Rokmi sa vyvinuli kamarátstva, rovnako staré deti nás zblížili, s meniacimi sa ročnými obdobiami nám rastú pred očami, vždy po zime híkame ako sa zmenili- veď len včera si si ho priniesla z pôrodnice, pamätáš aké si mala obrovské brucho?
Orchidee na parapete, muškáty v okne. Nejako som zostarla a baví ma to. Listy sú z roka na rok akoby farebnejšie, ozveny krokov na chodníkoch ráno patria k očakávanému dennému rituálu a najviac zbožňujem keď dole pištia deti. Stačí mi vykloniť sa a zakričať že už je obed...nikdy by som neverila že na toto zvolávanie budem taká pyšná. A že pozorovať svoje deti z okna, so šálkou horúcej kávy na tom parapete s orchideami budem mať tak nejako zvláštne rada. Aj s tou hrčou v hrdle, ktorá mi tam občas narastie.
Stojím pri okne, na nohách mäkké fialové ponožky, na sušiaku povešané opraté prádlo a deti sa zobúdzajú z poobedného spánku. Ticho skončilo, začína sa ďaľší z milióna denných rituálov, v tomto dome s veľkým dvorom, kde sa cítim ako ryba vo vode, stále viac.
Tu sme doma.
