„Musíš vedieť čo chceš, potom je to ľahké," stále cinkala o steny pohára.
„A čo si chcela Ty?" opýtala som sa, pretože jej "dospelácka" rada ma pobavila.
„Mobil a korčule, také s tým bledomodrým pásikom. Mali ich v Poluse," odpila si a na líci jej ostala šľahačka.
Zamyslela sa.
„Aj tak si myslím, že Ježiško nemá dovolenku," pokračovala a mne bolo jasné že ma o tom presvedčí úplne logickými argumentami a ja budem tá, ktorá to vlastne celé nechápe.
„Možno je len unavený a oddychuje," snažila som sa to stále obrátiť na srandu, ale vôbec mi to nevychádzalo.
„On neoddychuje" zamračila sa a nasadila prísny výraz, „si si to nezaslúžila a preto sa ti to nesplnilo. Sestričky povedali, že ten kto nadáva nie je správny kresťan," pokračovala.
„Aha," povedala som, lebo som nevedela čo inteligentné sa dá na to povedať.
Chvíľu sme mlčali.
Zoskočila zo stoličky a zobrala si strakatý šál a rukavice. Jedna padla na zem a bola od prachu, ale nevadilo jej to. Dala mi pusu a zaškerila sa. Herečka. Voňala od škorice a dlaň mala od červeného pera.
Keď odišla, rozmýšľala som nad tým, že mi Ježiško vlastne priniesol na Vianoce to, po čom som túžila. Síce oneskorene - začiatkom januára, ale predsa - dostala som to najpodstatnejšie. Nový okruh priateľov, nový pohľad na mnoho vecí, ďaľši obzor. Istotu. A najmä nové možnosti.
A to vôbec nebolo málo.
Až teraz som pochopila že predchádzajúci rok bol test a všetko do seba zapadá. Zbytok si zaslúžim neskôr, možno na ďaľšie Vianoce.
Sedela som v kaviarni a melancholicky som bilancovala starý rok. Mala som zimomriavky a v žilách litre optimizmu. Bola som vďačná.
Pre mňa bol toto nový začiatok.
