Ale nedá sa svietiť.
Človek je tvor nepoučiteľný, kontrolky nastavené, ale zvedavosť silnejšia.
Máme tendenciu meniť ľudí okolo seba, pretože sa nám zdá byť jednoduchšie zmeniť ho, než prijať ho takého aký je. A nie je to bezdôvodne, alebo z dlhej chvíle, je to nastavenie, s ktorým - ak nemáme šťastie - žijeme celý život.
Volá sa to strach.
Bojíme sa povedať pravdu, vykročiť z radu, vyzliecť uniformu a hlásiť sa k tomu, čomu veríme alebo máme radi.
Preto stále ničíme homosexuálov, lebo sú iní. Nie je to ich problém, ale náš.
Preto máme zatvorené huby, keď treba hovoriť, kričíme, keď treba mlčať.
Tajne doma pozeráme Vyvolených, ale v práci sme v skupine, ktorá reality show zatracuje a považuje za brak.
Čítame brak, lebo niekto napísal, že je to kvalitná literatúra.
Preto existuje tá nechutná nevera.
Odsudzujeme duševne chorých, pretože nechápeme ich svet.
Mudrujeme do politiky aj keď jej vôbec nerozumieme, opakovane volíme tých, čo nám potom pľujú do tváre.
Nechávame sa vyčerpávať hlupákmi bez akejkoľvek snahy o zmenu.
Neveríme si.
Smejeme sa láske, pretože dávať ju najavo sa už nenosí.
Bojíme sa reakcie.
Budem radšej čeliť kritike ako hlucho šlapať v stáde.
Povedať si svoj názor, stáť si za ním a nebáť sa vlastného zlyhania je viac ako akékoľvek náboženstvo, moc, nadvláda, alebo pohodlie.
Ľudské plemeno nezmeníš. Seba ale môžeš....
Týmto článkom nič nesledujem, priatelia. Slávnostne ho venujem všetkým "uniformovaným" v mojom okolí a ľuďom bez fantázie.
Howgh :)
