Udržujte prosím odstup.
Vždy som prizvukovala ľuďom v mojom okolí, že osobný priestor je veľmi dôležitý a nemám rada keď mi niekto dýcha na krk. Nepotrebujem detailne vidieť mikropóry na kolegovej tvári, žilky získané rokmi alkoholickej praxe mojej susedy, ani nechcem vedieť či môj šéf raňajkoval nivu. Som háklivá, no a čo. V tomto prípade jasne platí ži a nechaj žiť a ja vydržím, len nenarúšajte moju zónu. :-)
Presúvam sa do banky, kedže celý môj cash z peňaženky padol na pošte za vlasť ( teda v tomto prípade za štát), vybrať peniaze. A je tam. Znova ten nápis.
Ďakujeme, že dodržiavate diskrétny odstup.
Tak potom to celé chápem. Nejde len o mňa a moje psycho z pachov a cudzích ľudí. Nie je to o mne. Nie som Monk, aby mi vadil i vzduch, ktorý dýcham v jednej meistnosti s niekým iným a nezahadzujem mydlo po prvom použití ako J.Nicholson, lebo sú na ňom baktérie. Jednoducho to je o ľuďoch a o tom, že momentálne je udržiavanie odstupu "in".
Už som si to všimla predtým, ľudia sú od seba hrozne ďaľeko. I keď ste niekomu fyzicky blízko, vôbec nič to ešte neznamená. Strávite s niekým život v jednom byte a pritom ste od seba vzdialení niekoľko svetelných rokov. Dotyky patria za dvere spálne akoby to bolo niečo, čo sa nemá. Už nestretávam ľudí, ktorí sa pri debate letmo dotýkajú druhých, prípadne Vám zotrú spadnutú mihalnicu z tváre. Idete v piatok večer von a sedíte pri stole s ľuďmi, ktorí si neuvedomujú tú stenu v strede stola medzi vami. Pripadá im prirodzená, pretože sa s ňou už zžili.
A tak som pochopila že robím chybu. Osobná zóna je dôležitá, ale nie natoľko, aby mi viac brala ako dávala. Závan zlého lacného parfému neznamená lacného človeka a treska na raňajky nie je automaticky dôkazom tuposti. Ako som sa mohla doteraz takto mýliť?!
Idem poslať sms-ku niekomu, kto ma objíme keď budem mať absenciu dotyku. Takmer určite si pomyslí, že som precitlivelý blázon, tak ako toľko ráz predtým.
Ďakujem, že neudržiavaš odstup.
