Aj keď mi bude akoby mi niekto vytrhol srdce z tela, počkám si na ich návrat trpezlivo. Lebo len vtedy sa vrátia samé od seba. A dobrovoľne.
Lebo len vtedy sa budú chcieť vrátiť aj nabudúce.
Možno si spália krídla a vytrhajú perie. Ale len ja budem vedieť, že to tak má byť a že to k tomu patrí. Veď budú predsa po mne.
Budem trpezlivá. I keď to bude možno cez slzy.
Dávam si toto predsavzatie vždy, keď vidím vtáčie matky drôtom zapletať klietku. Keď zatvárajú dvere ešte pred tým, ako ich deti začali uvažovať o lietaní a o svojej ceste. Dokonca i vtedy, keď sú už ich deti dávno preč.
Veď ako by som mohla brániť tomu, koho najviac ľúbim, aby absolvoval svoj vytúžený let?
Možno to nepôjde stráviť celkom ľahko ak si moje deti zvolia cestu, ktorá sa bude vymykať mojim predstavám. O partneroch, o smerovaní, o náboženstve, o princípoch. Ale budem musieť ak budem chcieť aby boli šťastné..veď som predsa mama.
A budem vedieť, že urobiť ich šťastnými, znamená dať im priestor a nechať ich dýchať.
Moje deti mi to (snáď) časom vrátia. Ak nie, niekde som urobila chybu a dúfam že nebude neskoro.
Opakujem si to každý deň. Buď trpezlivá, láskavá i keď priama, buď mama aj kamarátka, ber ich aj s chybami, dôveruj a nebráň im. Nebuď sebecká a neupozorňuj len na seba, rozdávaj sa, ale nie príliš, ľúb ich, ale nedus. Ver im že sa rozhodujú správne.
Aby som neskončila sama, opustená, s dvierkami klietky dokorán.
Nasadím dýchacie cvičenia, zatnem zuby a usmejem sa ne ne. Aby si tú cestu užívali. A aby vedeli, že patrí len im.
Venované všetkým matkám, najmä tým so zdravým úsudkom. Ale aj takým, čo na chvíľu zišli z cesty.
