Veľakrát som rozmýšľala o tom, prečo sú kamarátstva také silné a krehké zároveň. Prečo keď si myslíte že je najhoršie a nič vám nepomôže, je to práve on alebo ona, kto vám zachráni kožu. Prečo sú kamarátstva veľakrát krajšie a silnejšie ako partnerské vzťahy a ako to chutí, ak sa z kamaráta stane niečo viac.
O kamarátstvach už bolo povedané snáď všetko. Ale nikto ešte nikde nezaznamenal ten pocit, keď nemusíte nič hovoriť a ten druhý pochopí už len váš pohľad. Pocit, keď vám v noci vypadne kúrenie, alebo si zabuchnete kľúče a vy viete, že máte kam ísť. Smiech na veciach, ktoré zbytok zemegule považuje za úlet a spoločné slzy, keď vás niečo bolí. To najintímnejšie, čo nepoviete ani mame a chyby, ktoré sa snažíte skryť, ale kamarát vás berie i s nimi. Drobné spoločné momenty, pre ktoré sa vám chce žiť. Vaše tajomstvá, o ktorých si myslíte že sú dobre ukryté, ale on/ona o nich vie i bez slov. Je s vami i keď vy so sebou už neviete byť. Spoločné ticho.
Mám v archíve mobilu správy, ktoré su staré i viac ako rok. Telefón mi hlási pamäť na SIM-karte na 87 % zaplnenú a ja panikárim. Rozmýšľam, kam budem archivovať ďalej. Som nostalgická a ukladám si texty, ktoré by pre iného neznamenali nič a pre mňa majú cenu zlata. Správy posielané nadránom, v noci, nečakane cez deň, po rokoch, na rozlúčku, správy signalizujúce nový začiatok i slzavý koniec. Čítam si ich keď zaváham, alebo keď je zamračené.. Keď sa bojím u zubára, alebo ma nechá frajer.
Som závislá na tom malom smiešnom archíve.
Čakám kedy niekto vymyslí napalovačku sms-textov alebo nájde spôsob ako neobmedzene zaznamenávať.
Chcem mať tých ľudí stále so sebou. :-)
Mame, Maji, Katke, Chrobáčikovi, Rišovi, Eve a Ďurimu, Radke, Lujze, Tomášovi, Kathy, Ľubošovi, Bebe, Karimovi, Lucii a Klimovi, Mati, Kikimu, Lívii, Zuzane, Karinke, Viktorovi, Andree, Pavle a Honzovi, Zsolikovi, Dutchimu...
