Bol to deň, kedy si poobede uvedomila, že idú z kopca. Že niekde nablízku je zlovestný, tichý prízrak, ktorý číha na ten správny moment. Zaútočí keď nebudú v strehu, keď poľavia, keď budú vyčerpaní. Rozbúra a kopne do všetkého, čo majú. Tak veľmi chcela, aby to bol len omyl, tak veľmi chcela, aby tento deň neskončil. Na vankúši cítila vôňu človeka, ktorý s ňou spal v spoločnej posteli, ale predsa sa pred ňou ukrýval, ak mu bola príliš blízko. Ambrosia 3438, informovala ju nálepka na lesklom, bledočervenom jablku, s malou oválnou žltou škvrnou. Odlepila ju a nalepila zozadu rámu postele na ktorej spolu ležali. Jej malé, detinské tajomstvo, aby si uchovala tento moment. Predstavovala si že vždy, keď bude pochybovať, keď budú ťažké dni, keď bude zvažovať či toto nie je celé len trápenie, že vtedy sa na tú nálepku pozrie a vybaví si ten deň, tú teplú a šťavnatú jablkovú chuť. Ako instantný pocit na želanie, akoby ten nápis mohol zvládnuť suplovať niečo také komplexné a zložité, akým je atmosféra jarného dňa a aj keď obyčajný, ale predsa len ľudský pocit.
Čo vlastne chceme jeden od druhého? Čo je tá esencia ktorú ľudia hľadajú vo vzťahoch a partnerstvách, od čoho závisí a kde sa berie? Kedy je dostačujúca a kedy jej je málo? Prečo niekomu stačí len tak s niekým byť, mať ho rád, počítať s ním, mať s kým zdielať čo ho teší, bolí...a niekomu je stále málo?
Včera videla susedu nastupovať s mužom do auta, pozerala na nich z okna. Starší pár, už sú spolu niekoľko desaťročí. Vychovali spolu deti, prežili dobré aj zlé, starnú spolu, poznajú sa navzájom z každej strany. Premýšľala ako sa dá vydržať tridsať rokov s jedným človekom, jeho náladami, zlozvykmi, predvídateľnými dňami, chorobami. Musí v tom niečo byť, niečo, čo nám dnes uniká. Rozvádzame sa, hľadáme k sebe stále niečo lepšie, alebo aspoň iné...ale nakoniec skončíme smutní a znudení, ako predtým. A sami. Kam sa podelo všetko to obyčajné, ale predsa len jedinečné, to že ja som tvoja, ty môj a cez to nejde vlak? Posvätný pocit že ten, s kým líham večer do postele mi je kúskom chýbajúcej skladačky, ja zase tou jeho a s tým na seba beriem nevyhnutnú zodpovednosť neublížiť. Nezáujmom, ľahostajnosťou, nezdieľaním. Zatvorením očí.
Veď predsa spolu nežijeme, len aby sme vyplnili prázdne miesto. To nikdy nestačilo.
Neobliekajme na seba staré kabáty, ak vieme, že už zajtra vyjdú z módy.
