Snažila sa nájsť nejaké jeho veci, aby ich mohla vyhodiť. Tešila sa že sa bude pozerať ako miznú v koši a ona bude mať pocit, že je tak nejako čistá.
Ale bolo už dávno upratané.
Začala si hľadať dôvod aby ho mohla aspoň nenávidieť, ale už to vôbec nefungovalo. Znervóznilo ju to. Chcela to mať pod kontrolou, ale vedela, že už to ide dávno pomimo a ona na to nemá žiaden vplyv.
Bol chorý a ona ho za to neznášala a ľutovala zároveň. Keď na ňu uprel tie prepité oči, ktoré ju možno ani nevideli, vedela že mu už ostala len ona a že nemôže cúvnuť.
Neudrela ho, aj keď veľmi chcela a opäť mu - tak ako toľko ráz pre tým - odpustila úplne všetko.
Bola unavená. Nejako nemala na nič energiu ani čas, dokonca zabudla aj na to, že je sama a nemá to komu povedať. Keď sa jej náhodou v mysli vynorili dávne spomienky na časy, kedy žila normálny život, zahnala ich. To už nebola ona a nemalo význam sa tým trápiť. V konečnom dôsledku sa sama rozhodla, že bude takto žiť, nikto ju nenútil.
Sedela potichu v izbe, bol podvečer a stmievalo sa. Ťažko sa jej dýchalo, mala v sebe úzkosť ktorej nerozumela a bála sa že on bude dnes zase opitý. Cítila sa vinná, ale ani nevedela za čo vlastne. Myslela na to, aký bol keď bol dieťa, veselý, plný života a mal ju rád. Vždy si k nej chodil pre pohladenie a ona bola šťastná.
Chcela by to vrátiť späť ak by sa to dalo, premýšľala nad tým, čo všetko by urobila inak.
U susedov zaštekal pes a to jej pretrhlo myšlienky.
Vstala a išla mu vyžehliť opraté oblečenie.
