Stačí, keď si cestou ráno v autobuse spíšem všetky myšlienky, ktoré savyroja v mojej nepokojnej mysli a každý deň sa určite nájde pár viet,výplodov a periel, ktoré stoja za vytlačenie na virtuálnom papieri.Možno pri tom nájdem sám seba. Alebo len zo seba dostanem všetok smútoka zmätok, ktorý vo mne vrie. Možno to budú myšlienky príliš intímne alena ich cenzurovanie som príliš veľký demokarat. A asi ajexhibicionosta.
Chcem mať otvorené oči, ale tentokrát nielen smerom von. Budem robiťdokonalé zábery svojej duše. Röntgenové snímky zlomeného srdca.
Prečo som dlho neblogoval?
S hrôzou som zistil, že som mesiace (presnejšie 2) nič nenapísal. Nič som nenamaľoval a aj foťák som držal v ruke iba keď som z neho zmetal prach. Chýba mi to vnútorné napätie, nepokoj a pretlak, ktoré ma nútia do tvorby? Alebo som len lenivý a vyhováram sa? Alebo neviem, čo chcem a plytvám energiou na veci nepodstatné? A tak som sa včera na masážnom stole pod jemnými prstami ešte jemnejšej Lienky rozhodol, že budem znova písať.