...untitled...

Mám kopec zážitkov a pocitov. Ako minulý čas, história môjho ja, stáleprúdia spolu s červenými krvinkami dolinami a vrchmi môjho tela a občassa ozvú naliehavým hlasom. Vždy, keď majú pocit, že na ne zabúdam. Nikmi ich nevezme, pridávam k nim ďalšie, stále nenaplnený, Nie jepodstatné, či sú pozitívne alebo negatívne, hlavne že sú intenzívne. Aže ma poznačili. Sú z nich jazvy, najmä na srdci, ale mám ich rád. Beznich by som bol ako vyschnutá pláň, bez nerovností a emócií.

Mám otvorené oči, cez ktoré sa najradšej pozerám širokoúhlymobjektívom. Vidím obrazy, ktoré maľujem na plátno svojej šedej kôry. Vbeztvarom mori hľadám farby, zvuky, vône. Cestujem za nimi ďaleko,unikám realite, ktorá je presným opakom mojich snov. Mám ich veľa,vodnársky megalomanské, takmer nesplniteľné. Na ich krídlach lietam navrcholky najvyšších hôr, do neznámych krajín, za ďalšími zážitkami. Súcieľom môjho snaženia, motor, ktorý ma poháňa cez nástrahy všednosti.Rojko rok od tridsiatky.

Mám rád ženy. Rád sa na ne pozerám, s rovnakou vášňou, ako na vrcholkytých najvyšších hôr. Nahrávam si ich na môj obrovský, nikdynenaplnený harddisk. Počas osamelých večerov, vystrihujem si najkrajšiescény. Scény plné bojazlivých pohľadov, sľubných úsmevov, pohupujúcichsa bokov, pŕs všemožných veľkostí a tvarov.

Mám zdravé a silné telo, s ktorým sa ľahko ide nahor. Za to somnajvďačnejší, len s ním vydržím zimu, nepohodlie a fyzickú námahu,ktorá je častokrát jediným spolucestujúcim na mojich cestách. Rád hounavujem, silou vôle prekonávam jeho občasné slabosti. Vodí moju myseľnekonečnými cestami, strmými chodníkmi, hladkými skalami a tým juprečisťuje.

Mám knihy a hudbu. Nasávam z nich múdrosť a pocity iných ľudí. Musím imveriť, musím cítiť, že to, čo stvorili si skutočne odžili. Balastom abanalitami si ma nezískajú.

Žijem si svoju súkromnú anarchiu. Nepotrebujem na to extravagantnéoblečenie, kerku alebo náušnice. Je to vnútorný postoj. Už dávno somstratil niť, ktorá ma vedie v bludisku života, orientujem saintuitívne, nepotrebujem mapu, ktorú nakreslili inštitúcie aspoločnosť. Som nezodpovedný, márnivý, s hlavou v oblakoch. Žijem zodňa na deň. Budúcnosť je pre mňa len ďalšia cesta alebo víkend nahorách. To ostatné je prázdnota medzi nimi. Nenavidím uniformitu aumelosť, vyhýbam sa im a ak sa s nimi náhodou stretnem, bránim sa doposledného dychu. Ľutujem ľudí, ktorí plávajú v uzavretej studnivšednosti, ktorá nás obklopuje a netušia, že sa dá žiť aj inak. Plávamv nebezpečnej rieke plnej perejí a meandrov, ale viem, že voda v nej ječistá a číra. Tyrkysová, zelená, modrá. V jej tôňach oddychujem sLabuťou pred tým, ako sa znova oddám do moci živlov.

Vidím, ako sa moji rovesníci stávajú otcami, bývalé priateľkymanželkami a matkami. Čoraz intenzívnejšie sa vo mne ozýva ten obyčajnýčlovek, ktorý tuži po "normálnosti". Tvárim sa, že ho nevidím, odmietamsa s ním baviť. Ale je čoraz neodbytnejší a viem, že jedného dňapravdepodobne zvíťazí. Ale aj tak verím, že pri tom nestratím vlastnútvár.