Cesta do Compostely III. - Pamplonská fiesta a siesta

Niekedy začiatkom leta ste mohli byť v televíznom vysielaní svedkami toho, ako dav šialencov beží kamennými ulicami pred býkmi. Kamarát nám vtedy napísal, že to vyzerá super. Nuž... naživo... je to ťažké opísať... Ale bola to celkom zaujímavá zastávka v našom putovaní.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Keď sme v noci z 3. na 4. júla (ešte pred začatím putovania, cestou do St.Jean) dorazili do Pamplony, mesto už spalo. Iba občas sa kde-tu mihlo zopár mladých ľudí a skupinka austrálskych turistov tešiacich sa na chýrnu deväťdňovú pamplonskú fiestu Sanfermines. V tom čase (bolo okolo polnoci) by ste snáď na celom šírom svete nenašli pokojnejšie mesto. Keďže bolo už neskoro, ubytovanie sa nám nepodarilo poriešiť, aj sme mali adresy, ale číslovanie v uličkách Pamplony spôsobilo, že sme sa dobíjali do domu úplne neznámym ľuďom. Tak sme sa rozložili na malinký trávniček v centre mesta, rovno pri hradbách. Keďže historická Pamplona sa rozprestiera na pahorku a v tú noc poriadne fučalo, hradby nás chránili pred vetrom. Boli sme zvedaví, kto nás ráno zobudí, ale na naše prekvapenie sme vstali sami od seba o siedmej ráno. Ráno bolo mesto tiež celkom prázdne, hoci je pravda, že v Španielsku sa začína život trochu neskôr. A tak sme sa pobrali do Francúzska a tešili sme sa, že keď sem o pár dní dorazíme, fiesta bude v plnom prúde.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A tak nechám Pamplonu na chvíľku tak a pokračujem v rozprávaní o našom Camine. Skončili sme v Roncevalleskom kláštore, kde sme sa zobudili a pomaly sa vydali opäť na cestu. Prechádzali sme typickým baskickým krajom, lesy sa striedali s pasienkami a políčkami, zurčali potôčiky a riečky, naša cesta vedie cez bránky v plotoch oddeľujúcich revír jedného stáda od druhého, malebné kamenné dedinky s tromi názvami (španielsky, francúzsky, baskický) z nich asi najkrajšia Burguette - s čarovnými strechami, ktoré nám simultánne opisoval Hemingway vo svojom Slnko aj vychádza (1 z 2 kníh, čo sme mali so sebou), Zubiri, neďaleko ktorého sme vrámci šetrenia spali na lesnej čistinke, Larasoaňa s románskym mostom - tých bolo najmä na začiatku niekoľko, jeden krajší ako druhý. Stretávame skupinku francúzskych detí, ktoré majú čarovné autíčko, ktoré im nosí jedlo: kuracie stehienka, drahé syry a šunky, množstvo zeleniny a ovocia - dobroty, o ktorých sa neodvažujeme ani snívať. My vrámci šetrenia žijeme na sáčkových polievkach a bagetách, ostatne po dvoch týždňoch nás to pomaly, ale isto prejde, ale nepredbiehajme. Zoznamujeme sa s jednou veľmi milou Rakúšankou (počas prania si na záchodoch v Zubiri), s ktorou sa ešte pár krát stretneme. A začíname si okolo seba všímať pomaly pribúdajúce množstvo ľudí v bielo-červenom oblečení, či už tradičnom (biely kroj, s červenou šatkou v krku a červeným "šálom" okolo pása), alebo v jeho modernejších metamorfózach. Ako sa približujeme k Pamplone, je ich stále viac a viac. Až nakoniec, v pamplonských predmestiach, v Burlade a Villave (mimochodom, pri návšteve Pamplony sa ich oplatí pozrieť, sú mimoriadne okulahodiace) vidíme plné autobusy miestnej dopravy ľudí v bielo-červenom. Je práve druhý deň Sanfermines, obrovská horúčava, to znamená mŕtvo, a my prichádzame do Pamplony, tešíme sa, že zažijeme tú chýrnu fiestu.

SkryťVypnúť reklamu

Zlom nastáva, keď prekročíme most svätej Magdalény a vstúpime do parku pri hradbách starého mesta. Už aj predtým sme síce videli zopár ľudí vyvalených v tráve, či v kreslách vynesených na ulicu, so sangriou vždy po ruke a s jedlami od výmyslu sveta, no pohľad, ktorý sa nám naskytá v tomto parku je oveľa ohurujúcejší. Celý park je posiaty ľuďmi, všetci si užívajú, vidíme partičku, ktorá si vyvalená na lehátkach ležérne opeká celé býčie stehno, ďalší chalani spia vyvalení v tieni svojho mikrobusu na parkovisku, po zemi sa váľa všakovaký odpad od melónových šúp, či rôznych kostí, cez fľaše, plechovky a tetrapaky až po obaly z pánskych prezervatívov. Ľudia spia, alebo len tak leňošia, napchávajú sa, pofajčievajú, ale hlavne - pijú! Vlastne popíjajú. Pomaly, zato vytrvalo. Na kraji parku si však všimneme ešte jednu dôležitú vec. Nenápadnú tabuľku s nápisom Albergue Paderborn, čo je meno "ubytovne", ktorú v papieroch nemáme. Vzdialená je len 200 metrov, tak sa k nej vyberieme, hoci plagátiky v každom albergue nás varovali, že v Pamplone budú počas fiesty všetky albergues zatvorené a najbližšia možnosť ubytovania pre pútnikov je až Cizur Menor, mestečko štyri kilometre za Pamplonou. Risk je však v tomto prípade nielen zisk, ale doslova bingo!

SkryťVypnúť reklamu

Paderborn je totiž súkromné albergue vedené dvomi staršími dámami z Nemecka a podľa toho to tam aj vyzeralo. Všetko čistučké, veľmi pekné, vkusne, hoci v podstate jednoducho, zariadené. Osviežujúca limonáda a milý prístup, v kombinácii s možnosťou zažiť pamplonskú fiestu nás zbavili najmenšej pochybnosti. Potom už len rýchla sprcha a hor sa do mesta užiť si fiestu.

V podstate náhoda spôsobila, že do historického starého mesta sme vstúpili bránou, neďaleko ktorej sme spali, keď sme navštívili Pamplonu prvýkrát. V prípade, že by sa nám nepodarilo zohnať ubytovanie, bola to naša posledná nádej, kde by sme v Pamplone eventuálne chceli prespať, tak ako predtým. No ihneď po prechode bránou, sme zistili, že naša predstava bola strašne, ale naozaj doslova neskutočne naivná. Pravdu povediac, to, čo sme vôkol seba uvideli nám spôsobilo šok. Všade, vrátane nášho "nocoviska" more odpadkov, ľudia sa v nich doslova brodili, ulice špinavé, zaplavené zmesou vín, alkoholických nápojov a moču (podotýkam ľudského!), steny historických budov posprejované, výklady zabarikádované doskami, mrežami a inými zabezpečovacími systémami. A všade ľudia, rozvalení, trebárs aj v mori plastových pohárov, trebárs aj v strede ulice, stredom ktorej ako horský potôčik tiekla tá zmes všakovakého humusu. Dosť prízemný a neduchovný zážitok na Camine, no o to silnejší. Škoda len, že sme foťák zabudli zobrať so sebou.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu


Prechádzajúc sa v meste sme zistili jednu veľmi dôležitú skutočnosť. Na pamplonskej fieste sa nič nedeje. Nečakajte tu žiadny úžasný kultúrny program, žiadne vystúpenia folklórnych, či iných skupín, nič. Väčšina ľudí poobede dospáva bujarú noc, iní sa na tú ďalšiu posilňujú vysedávaním v krčmách, popíjaním a pojedaním. Celé námestie vedľa katedrály, kde predtým nebývalo ani duše, je zaplnené stolmi a stoličkami, no ťažko by ste našli čo i len jednu voľnú. Ľudia sú doslova všade a je ich veľa, až moc. Keď sme náhodou nabehli na námestie, kde prebiehala nejaká búrlivejšia oslava, a zistili sme, že sa tam nedá ani pohnúť, iba kričať a skákať spolu s davom, vbehli sme pre istotu do najbližších otvorených dverí a zistili, že je to akýsi bočný tunelový vchod do jedného z množstva pamplonských kostolov. Bola to nádherná oáza ticha a pokoja, prístrešok pred fiestou, smradom a horúčavou. Kostol bol obrovský, aj keď pomerne jednoduchý (myslím, že bol súčasťou benediktínskeho kláštora), no mal niekoľko nádherných oltárov. Najväčší z nich bol typickou ukážkou tohto umenia v oblastiach Navary a v La Rioje. Vysoký, zlatý, s množstvom sôch rôznych svätých usporiadaných v radoch a poschodiach, akoby sa celý oltár skladal z množstva oltárov, postavených na seba. Keď sme vstúpili práve začínala omša a tak sme spolu s ďalšími desiatimi ľuďmi zostali. Mimochodom, bol to práve večer sviatku svätého Fermína. Hádajte, aké mal kňaz rúcho?

Po skvelej skúsenosti s prvým kostolom, sme skúsili obehnúť, čo najviac, jeden krajší ako druhý. Akurát do katedrály sme sa nedostali. No tieto kostoly už boli patrične plné, hoci nie preplnené, v každom sa slúžila omša. V laviciach sedeli ľudia v bielo-červených rovnošatách a nábožne spievali. Tí istí ľudia, ktorí sa potom vyberú do ulíc, v ktorých prebieha to najväčšie šialenstvo, aké som kedy zažil.

Pomaly, ako zliezalo slnko z oblohy, zobúdzali sa siestujúci a situácií, kedy sa v úzkych uličkách Pamplony nedalo ani pohnúť, pribúdalo. Podrážky sa poctivo lepili ku kamenným kockám pod nohami. No, stále sa nič nedialo. Zábavu zabezpečovali najmä húkačky vyhrávajúce rôzne melódie, ktoré sa dali kúpiť na každom kroku. Túto (po chvíľach fakt na nervy lezúcu) "hudobnú" produkciu, občas spestrovali nejaké tie bubny a pravdaže krik fiestujúcich. Neskôr sa z barov začali ozývať rôzne tanečné štýly, dokonca sme po zotmení začuli odniekiaľ hrať aj živú kapelu. Vtedy sme však už pamplonskej fiesty mali celkom dosť a únava nás klátila, keďže my sme celý deň obiehali mesto ako najatí. Takže na jediné čo sme sa v tej chvíli zmohli, bolo zvalenie sa do postelí a výživný spánok. Nuž, biorytmus pútnika, je s biorytmom fiestujúceho ťažko zlúčiteľný, hoci boli aj takí, ktorým sa to podarilo, to však boli len výnimky potvrdzujúce pravidlo.

Ak sa pýtate, kde ostali tie býky, pýtate sa správne. Budú aj býky... Veď čo by to boli za Sanfermines bez býkov? Mimochodom, býky a svätý Fermín, na počesť ktorého sa táto fiesta koná, by mali mať niečo spoločné, to našepkáva už aj zdravý sedliacky "sanchopanzovský" rozum, veď keď sa tá najslávnejšia španielska fiesta viaže práve k nim. Nie je to však také jednoduché. Ako v toľkých iných prípadoch, aj tu zohralo väčšiu rolu nedorozumenie, ako fakty. Svätému Fermínovi sa totiž mylne pripisuje mučenícka smrť, pri ktorej ho priviazali za nohy k býkovi, ktorý ho potom povláčil po uliciach Pamplony. Touto strašnou smrťou však nezomrel svätý Fermín, ale jeho učiteľ svätý Saturninus, navyše sa celá táto nepríjemná príhoda odohrala v Toulouse, kde bol biskupom. Svätý Fermín zomrel 25-teho septembra roku 303 v Amiens.

Prečo sa však začal konať slávny beh pred býkmi, o tom koluje množstvo legiend a dohadov. Podľa jednej sú to pozostatky pohanských rituálov podobných zobrazeniam z minojských fresiek, podľa inej sa raz jeden mladík pustil bežať pred býkmi, ktoré boli tradične hnané každé ráno do arény z pastvín mimo mesta a potom ho nasledovali ďalší a ďalší a možno má vo všetkom naozaj prsty legenda umučenie svätého Fermína. Isté však je, že beh pred býkmi v pamplonských uliciach sa stal naozaj svetoznámym a populárnym najmä vďaka Hemingwayovi a jeho románu Slnko aj vychádza.

Samotný beh, Encierro sa koná každý deň počas Sanfermines ráno o ôsmej hodine. My sme vstali poctivo o šiestej, pobalili sa a vydali sme sa k aréne, ktorá bol vzdialená od albergue len niekoľko sto metrov. Špina sa opäť trochu nahromadila, aj smrad zosilnel, no videli sme už dokonca aj jedno(!) upratovacie auto. Jeho práca spočívala v tom, že polievalo vozovku a chodníky. Nuž, upratovať by bolo asi naozaj zbytočné, hoci nie neužitočné. Pred siedmou sme dorazili k aréne, s obrovskými batohmi, ktoré sa nám v dave celkom zišli, bolo nás ťažšie odtlačiť. Chytili sme ešte relatívne dobré miesta, hore na ohrade už bolo pravdaže všetko obsadené, ale dole sa nám ušiel zhruba druhý rad, pred nami bolo pár ľudí, ale ešte sa dalo celkom dobre vidieť. A potom to hodinu bolo o tom istom. Tlačiť sa a tlačiť sa, odolávať "útokom" opitých, špinavých, mokrých fiestujúcich, ktorí nekoordinovanými pohybmi šibrinkovali okolo vás cigaretami, fľašami, či pohármi piva (ešte že tá tekutina zákony fyziky príliš neposlúchala). Niektorí boli fakt vytrvalí a skúšali to rôzne, po dobrom aj po zlom, jeden sa snažil dokonca preplaziť medzi nohami (skoro by som bol zabudol - stáli sme po členky v odpadkoch). Ďalší dokonca vyliezol na elektrický stĺp, napriek tomu, že bol niečím naolejovaný. Pri množstve vypitého alkoholu to bol celkom slušný výkon. Aj sa patrične radoval, tancoval, spieval... no predčasne. Policajt ho z neho obuškom dostal dolu veľmi rýchlo a účinne. Po hodinovom, stále tuhšom boji, sa konečne ozvali výstrely, ktoré celý beh štartujú, a s napätím sme čakali na beh. Trať, po ktorej odvážlivci a býky bežia má zhruba 800 metrov, čo nie je až tak veľa, ale v kľukatých kamenných uličkách Pamplony, dá šprint celkom zabrať. Moje dojmy budú možno trochu skreslené, keďže my sme stáli neďaleko arény, kde celá tá exhibícia končí. Po pár minútach pribiehali, alebo skôr len pokojne kráčali prví odvážlivci. Kývali všetkým naokolo, pokojne si vykračovali. Potom ľudí pribúdalo, ležérne si poklusávali, bežali, kto ako vládal a stačil, no v podstate nič dramatické. Postupne, ako sa tempo behu zrýchľovalo, bežali už všetci s celkom slušným nasadením a kde-tu sa mihol aj nejaký ten vyčerpaný býk. No a potom, keď už celá dráma vrcholila, sme nevideli nič. Trať po ktorej totiž ľudia pred býkmi bežia lemujú (na väčšine divákom prístupných miest) z každej strany po dva rady ohrád. Za tou vonkajšou (a na nej) sú diváci. A tá vnútorná slúži na to, aby mali odvážlivci kde ujsť (uskočiť) pred býkom. V praxi to vyzerá asi tak, že keď beží hlavná masa býkov, čo zato je už nejaká tá hmota, tak väčšina tých najodvážnejších vyskočí, preskočí, alebo sa aspoň nalepí, tak tesno ako vie na túto ohradu a nechá býky prebehnúť okolo. Takže, keď bežalo najviac býkov, videli sme iba telá týchto "bežcov" ako trčia cez ohradu. Keď tieto býky prebehli bežala za nimi ešte početnejšia skupina ľudí ako pred nimi, a to už všetci preliezali ohrady, a bežali do arény.

My sme však so skvelým pocitom v duši radšej zvolili inú cestu, cestu preč z tohto šialenstva. Obišli sme arénu a vydali sa nájsť nejaký obchodík, dať si raňajky a pokračovať v putovaní. Bolo to akurát v čase, keď mestom prúdilo najviac ľudí. Cítili sme sa v tom dave stratení. A vtom sme narazili na jednu našu známu - rakúsku pútničku, s ktorou som sa zoznámil pri praní bielizne deň predtým. Pred Pamplonou sme totiž stretali pútnikov na každom kroku. A tu zrazu akoby zmizli. Nájsť v tomto šialenom meste konečne niekoho známeho bolo skvelé. Prehodili sme iba pár slov, vyobjímali sa a potom sme šli každý svojou cestou. Zážitok z pamplonskej fiesty bol totiž úžasný, bolo to niečo, čo sa hádam ani nedá slovami opísať, jednoducho najväčšie šialenstvo, aké som kedy zažil. No jeden deň úplne, ale úplne(!) stačil.

v špinavých uličkách
v špinavých uličkách 


Pokračovanie nabudúce... (O bolesti...)

Filip Németh

Filip Németh

Bloger 
  • Počet článkov:  60
  •  | 
  • Páči sa:  0x

decko, ktorému sa akosi nechce dospievať Zoznam autorových rubrík:  pevnina detstvahudbakultúrasúkromnénezaradenévráblecamino de santiagonebásne (piesňové texty)

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu