decko, ktorému sa akosi nechce dospievať Zoznam autorových rubrík: pevnina detstva, hudba, kultúra, súkromné, nezaradené, vráble, camino de santiago, nebásne (piesňové texty)
Pre mnohých pútnikov končí púť v Compostele. Sú však aj takí, ktorí kráčajú ďalej, až k oceánu, na miesto, ktoré ľudia v stredoveku považovali za koniec sveta. A hoci nie je ani najzápadnejším cípom kontinentálnej Európy, predsa len tých sto kilometrov chôdze navyše stojí za ten zážitok.
Stálo nás to veľa námahy a hádam ešte viac síl, ale napokon sme dorazili do Santiaga presne tak, ako sme si to naplánovali - skoro ráno, ešte za tmy. Nad hlavami nám svietila Mliečna cesta, aj keď ju zatieňovali pouličné svetlá a iné žiarovky. Ale nemôže byť predsa všetko podľa našich predstáv.
Do nášho cieľa nám chýba už len niečo vyše sto kilometrov. Schádzame dolu z O Cebreira a vidíme len šedomodrú hmlu, z ktorej sa vynárajú sivasté steny kamenných domov, hnedasté blato a výkaly pod nohami a farebné pončá pútnikov. Až keď opustíme toto pásmo večnej slepoty zasvieti slnko a ožiari krásu nevídanú - zelené pahorky a vŕšky Galície. Hovorí sa, že tráva je najzelenšia v Írsku. Nuž Galícia, to je vlastne Írsko, ktoré sa nejakou zhodou náhod ocitlo v Španielsku.
Som nesmierny priaznivec striedania ročných období. Zmenu totiž potrebuje každý a takto máme jej pravidelný prísun aspoň trochu zabezpečený aj bez toho, že by sme čo len prstom pohli. No niekedy sa stáva, že tá zmena príde trochu rýchlejšie, ako by sme čakali. Napríklad v tomto prípade: šľapeme si to hore na O Cebreiro, jedno z najvyššie položených miest púte do Compostely a je teplo. Už tri dni skapíňame od tepla a tu zrazu: bumbác! HMLA! Alebo niečo podobné. Každopádne zastaneme pri hraničnom kameni Galície, čo je najseverozápadnejšia provincia Španielska. Odfotíme sa. Vyzerá to asi takto:
Pôvodne som začal tento článok písať o tom, ako sa z Manjarinu putuje na O Cebreiro. Zrazu sa mi však akosi vymkol z rúk a začali v ňom dominovať dve témy - teplo a voda. Ono to spolu dosť úzko súvisí, povedal by som, že je medzi týmito okolnosťami (je to hlúpe pomenovanie, ale narýchlo mi lepšie nenapadá), že je medzi nimi taká priama úmera, hoci netreba tieto moje slová brať až tak doslovne, predsa len je jedna vec viac ako istá - čím je vyššia teplota ovzdušia, tým je väčšia spotreba vody... A ak nie jej spotreba, tak minimálne potreba. Tak.
Ak by som mal vymenovať tri najúžasnejšie miesta, ktoré sme počas púte navštívili, pravdepodobne nespomeniem Pamplonu, možno ani krásne Roncesvalles, dokonca je možné, že by si v tomto zozname nenašlo miesto ani samotné Santiago. Jedno miesto by som však do zoznamu stopercentne zaradil – a tým miestom je Manjarin.
O tom, ako je niekedy dobré byť v meste a naopak, ako je ešte lepšie túlať sa po malých zastrčených dedinkách. No a najlepšie je, pravdaže, byť na ceste... A sandále mať samý prach.
Nadpis k tomuto článku evokuje názov jedného z Jakubiskových filmov: Vitajte v pekle, priatelia! Nazvať Mesetu peklom je podľa mňa celkom možné, možno až výstižné, hoci Mesetou som prešiel a peklom zatiaľ nie, takže to vlastne neviem porovnať. Na ceste do Compostely však Meseta peklom, minimálne pre nás, určite bola.
Burgos je jedno z najväčších a teda aj najvýznamnejších miest na francúzskej ceste do Compostely. Je to akási vstupná brána do Mesety, posledný kúsok normálneho sveta a luxusu, pred tým ako pútnik okúsi, čo je to peklo.
Púť je ideálnym miestom pre regeneráciu a obrodenie duše najmä preto, že človek si každodenné drobnosti uvedomuje oveľa intenzívnejšie. Pocity vníma v odtienkoch, má čas pozastaviť sa pri nich, vychutnávať ich, rovnako tak aj každodenné činnosti, ktoré sa bežne strácajú v pavučinách stresu a úpornej snahy vytĺcť z každej sekundy maximum. Preto som oveľa intenzívnejšie pociťoval a prežíval bolesť. Ale tá istá zosilujúca premena postihla aj iné duševné rozpoloženia. A bolo ich množstvo. Množstvo pestrofarebných pocitov.
Je zvláštne ako život motivicky funguje: keď píšem tieto riadky, ktoré sa budú venovať aj bolesti, už druhý deň som kvôli svojim zubom poriadne nespal a ja keď nespím tak som nielen neznesiteľný, ale ešte aj sprostý. Preto som sa rozhodol ďalších pár dní z nášho putovania jednoducho iba prepísať zo svojho denníka, iba s minimálnymi zásahmi. Nech sa páči!
Niekedy začiatkom leta ste mohli byť v televíznom vysielaní svedkami toho, ako dav šialencov beží kamennými ulicami pred býkmi. Kamarát nám vtedy napísal, že to vyzerá super. Nuž... naživo... je to ťažké opísať... Ale bola to celkom zaujímavá zastávka v našom putovaní.
Tak ako neexistuje iba jedna cesta (trasa), tak neexistuje ani jeden začiatok. Množstvo pútnikov však začína svoju púť práve vo Francúzskom mestečku pod Pyrenejami, v St. Jean Pied de Port. A ich prvá etapa smeruje do Roncesvalles, dedinky v horskom priesmyku, ktorú tvorí kláštor a dva hostince.
Nepamätám si kedy a nepamätám si ani ako som sa o nej dozvedel, no jedno mi už vtedy bolo jasné - musím tam ísť, toto raz musím zažiť! A ja keď sa rozhodnem, tak sa rozhodnem! Teraz po jej absolvovaní, po naplnení sna, mám skôr pocit, že nie ja som si vybral púť, to ona si vybrala mňa. Akoby aj tých dlhých 60 dní (väčšina ľudí si na to vymedzí tak 30 - 40) nebola naša voľba. Jednoducho to tak malo byť. A to, že o nej napíšem sériu článkov, to som tiež pôvodne nechcel, ale cítim, že to tak má byť. A tak je tu prvý, ktorý sa asi bude venovať tomu, čo to vlastne tá púť je, a načo to je vlastne dobré.
Celkom dlho som váhal, no nakoniec som sa predsa len rozhodol postupne začať zverejňovávať moje zápisky z cesty do Compostely. Dôvodov je hneď niekoľko: dozvie sa tak o tejto ceste možno celkom slušný počet ľudí, články im môžu poslúžiť ako istá forma bedekra pred cestou a možno to bude aj celkom zaujímavé čítanie. A ja sám budem "nútený" nezabudnúť na túto cestu a neustále si ju pripomínať. Dôvod proti je vlastne iba jeden, možno odhalím viac súkromia, ako by som chcel, hoci moje denníkové zápisky isto prejdú nevyhnutnou autocenzúrou a korektúrou. Asi toľko.
