Masturbácia citov

Táto forma sebaukájania je naozaj dávna. Osobne si myslím, že vznikla niekedy v dobách, keď si naši predkovia uvedomili svoju vlastnú existenciu. Nie je ňou nič iné ako príbehy. Príbehy, ktoré slúžia na dosiahnutie emócií, ktoré za daných okolností nevieme dosiahnuť prirodzenou cestou - teda zažitím. Príbehy, v ktorých sa pomocou stotožnenia sa s hrdinom, stávame spoluúčastníkmi výnimočných okamihov, ktoré sú natoľko odlišné od nášho bežného stereotypného života. Kvôli príbehom sa dívame na hlúpe reality show a kvôli stotožneniu sa fandíme slovenským hokejistom, pretože ak vyhrajú, je to víťazstvo aj našim víťazstvom, a my zažívame podobnú eufóriu ako oni. Príbehy sú jednoduchou a lacnou formou, ako zažiť niečo výnimočné, aj keď sme jedným z radu šedých priemerných ľudí.História - alebo od sebaukájania po prostitúciuPôvodne bola masturbácia citov masturbáciou v pravom význame slova. Človek - tvor tvorivý, si jednoducho chcel dožičiť trochu rozkoše, rozcítiť sa a byť šťastný (aj keď na to práve nemal veľa dôvodov) a začal fantazírovať. Začal si predstavovať, aké by to bolo, keby... napríklad ulovil obrovského mamuta a stal sa náčelníkom kmeňa. Skvelý pocit. Žiaľ, keďže nemal ani čo do úst dať, musel túto zábavka nechať tak a ísť niečo uloviť - čo bola dosť namáhavá práca a tak mu na fantazírovanie veľa času neostávalo. Hoci... také lovenie mamutov tiež nie je odveci... celkom fajn adrenalínový šport. Lenže keď ho ten mamut takmer zahlušil a dolámal mu všetky kosti, bolo aj po adrenalíne, aj po šťastí a neostávalo mu nič iné ako ležať na posteli a počúvať historky ostatných. A ak sa našiel niekto, kto tú historku vedel pútavo a dobre porozprávať, zistil, že to v ňom vyvoláva pocity veľmi podobné tým, aké by zažil, keby sa dobrodružstva naozaj zúčastnil. A práve ľudia, ktorí mali dar rozprávať príbehy začali prirodzene získavať istú popularitu a prestíž. Približne v období vzniku obchodu sa začali týmto spôsobom živiť. Taký Homér si na tom dokonca vybudoval kariéru a dodnes je slávny. A stredovekí trubadúri a igrici z rozprávania príbehov postupne urobili celkom dobrý biznis. Poskytovali svoje príbehy za iné služby a produkty - a v neposlednom rade za peniaze.Forma - alebo čo všetko človek nevymyslí...Formy rozprávania sa za tie roky všelijako pomenili - príbehy sa rozprávali pomocou stredovekých fresiek, pomocou piesní, alebo pomocou kníh, či predvádzaním na javisku. Ozajstný boom však priniesol až objav filmu. Film spôsobil, že príbehy zrazu mohli byť zachytené úplne realisticky a postupným objavovaním svojich výrazových prostriedkov dokázal vytvoriť takmer dokonalú ilúziu skutočnosti. Mal však jednu chybičku krásy - človek sa s príbehom a s postavou síce mohol stotožniť, no nemohol sa v príbehu sám rozhodovať, nemohol ho riadiť. Ale keďže ľudia sú tvory, ktoré majú priam obsesiu v prekonávaní prekážok - vymysleli si počítačové hry. Simulácie reality. Ešte vernejšiu ilúziu, v ktorej sa s hrdinom nie len stotožňujete, ale sa ním stávate, preberáte zodpovednosť za jeho konanie. S maličkým rozdielom - game over nie je definitívny. Preto nás koniec koncov priťahujú príbehy ako také. Pretože v nich nič neriskujeme a môžeme iba získať "zadarmo" zážitky, ktoré sa tým skutočným síce nevyrovnajú, ale sú im veľmi, ale veľmi podobné.Skutočné príbehy - alebo úchyláci Keď sa na Slovensku (s niekoľkoročným omeškaním) objavil prvý boom formátu reality show, zrazu sa začali ozývať rôzne skupiny ľudí, ktorí brojili proti nekultúrnosti takýchto relácií. Reality show sa v podstate od hocijakej telenovely líši len jedinou drobnosťou - začínali stierať hranice medzi príbehom, ktorý si vymyslel nejaký šikovný rozprávač a príbehom, ktorý žijú reálni ľudia. Je to veľmi zaujímavý trik, pretože prináša autenticitu tam, kde sa autenticita už začínala vytrácať. Autenticita to síce nie je úplne stopercentná, tvorcovia sa snažia vyvolávať v "Dome" či "Vile" dramatické situácie a účastníci sa do nich celkom radi dostávajú a veľmi radi sa aj štylizujú do svojich rolí. Ale v podstate sa všetko deje naozaj: všetka špina, ktorú film zjemňuje, je tu explicitne hodená na tanier, ako kus surového mäsa.Mimochodom na rovnakom princípe autenticity funguje aj bulvár. Ukazuje nám príbehy "naozajstných" ľudí. To že tie príbehy a tí ľudia sú tak trochu vyfabrikovaní, to už nespomína. Je to vlastne akási úchylka, presviedčanie seba samého, že toto je realita, naozaj sa to deje! Človeku nestačí príbeh samotný, bez ohľadu na jeho pravdivosť, potrebuje príbeh, ktorý sa naozaj udial, najlepšie deje práve teraz, aby ten potvorský režisér ani náhodou nemohol nič vystrihnúť.Závislosť - alebo sexuálni maniaci a nymfomankyV istom bode fascinácie príbehom sa objavuje závislosť. Ľudia sa stávajú "fanúšikmi" či už hororov, Toma a Jerryho, alebo Johnnyho Deppa. Sledujú svoj príbeh, kedy a kde sa len dá, zaujímajú sa o svoju celebritu. Z niektorých sa stávajú počítačoví maniaci a žijú svoj virtuálny život v podobe rytiera Jedi, alebo nejakého elfa z fantasy krajiny. Niektorí sa za toho elfa dokonca prezliekajú v reálnom živote a hrajú sa na neho. Závislosť na príbehoch však napriek tomu, že game over nie je fatálny, nie je taká nevinná, ako sa môže zdať.Tvorcovia príbehov totiž, nezabúdajme drahí priatelia, z príbehov žijú! No a oni chcú byť tiež bohatí a šťastní. A tak je závislosť na príbehu vlastne ich tajným cieľom. Uvediem námatkovo príklad - Harryho Pottera. Najprv bola kniha. Potom ďalšia kniha, a ďalšia kniha, a ďalšia, a ďalšia, a film, a ďalší film, a ďalší, a ďalší, plyšové hračky Harry Potter, počítačové hry Harry Potter, lego Harry Potter, karty Harry Potter, Happy Meal v McDonalde Harry Potter, samolepky Harry Potter, kostým Harry Potter, školské pomôcky Harry Potter... jednoducho, čo si len viete predstaviť - čudujem sa len výrobcom metiel, že nezačali vyrábať oficiálne Harry Potter metle. Sledujete, čo tým chcem povedať? Presne tak. Príbehy nie sú zadarmo. A preto sa tvorcovia príbehov snažia svoj príbeh dokonale predať, dostať ho všade, aby človek s príbehom naozaj žil.Človek by ale tých pár odporných drobákov oželel. Čo je však horšie, príbehy pomaly, ale isto v človeku vytvárajú akúsi apatiu k reálnemu životu. Človek zrazu nechce ten svoj praobyčajný, nudný, hlúpy život, chce byť hrdinom, chce svoj príbeh a tak, pomaly ale isto začína ten svoj skutočný život "flákať" a stále viac času a energiu, všetky svoje voľné chvíle (aj do práce chodí len preto, aby si zarobil, tých pár odporných drobákov, čo minie... veď viete na čo) venuje masturbácii svojich emócií, lacnému sebauspokojovaniu. Zabúda pritom, že ide len o napodobeninu. Napodobeninu, ktorá je z hľadiska psychohygieny občas celkom dôležitá (v prípadoch, keď naozaj nemáme na TO), ale v nadmernej miere a pri dlhodobom užívaní pomerne nezdravá, niekedy zanechávajúca trvalé následky. Spomeňme si len na tých počítačových maniakov!Záver - alebo sex je sex, masturbácia je masturbáciaTak prajem veľa pekných príbehov, ktoré vás v pravej chvíli potešia. Ale, prosím, nepreháňajte to... Lebo masturbácia, bude vždy LEN(!!!) masturbácia.