Bratislavský filmový festival tu je už niekoľko rokov, získal si istú reputáciu a ako-tak sa ustálil. Tento ročník však sprevádzalo niekoľko zmien. Najviditeľnejšou bol presun premietaní z undergroundu multiplexu Palace v Auparku na poschodie. To znamenalo síce bonus v podobe najväčšej sály a menšiu vzdialenosť k pokladniam, na druhej strane sa však premietanie presunulo iba do piatich sál (narozdiel od 7 v spodnej časti), čo spôsobilo hneď niekoľko problémov. Napríklad pokles počtu predstavení, čoho následkom sa väčšina filmov premietala iba raz. Pokiaľ sa vám teda dva vaše vyvolené snímky časovo kryli, nemali ste na výber - iba vybrať si jeden z nich a snažiť sa zvoliť ten, ktorý pravdepodobnejšie už nikdy neuvidíte. Ďalšou nezanedbateľnou drobnosťou zapríčinenou zmenšením počtu kinosál a predstavení bolo, že lístky na filmy (najmä tie premietané v menších sálach) sa strašne rýchlo vypredali. Bol to problém najmä pre akreditovaných účastníkov, ktorí si môžu lístky vyberať len jeden deň dopredu, navyše je pre nich rezervovaných len 40% lístkov, ostatné sa predávajú najskôr bežným divákom, čo môžeme pokojne nazývať aj slovíčkom diskriminácia. Prakticky to znamenalo asi toľko, že ak ste sa na niečo chceli dostať ideálne bolo prísť do kina už niekedy okolo obeda, najlepšie takú polhodinu pred premietaním prvého filmu a kúpiť si lístky na ďalší deň, inak ste riskovali, že sa na niektorý z filmov nemusíte dostať.
Všetky tieto nevýhody však boli tak trochu odškodnené nehorázne lacnými cenami. Permanentka na festival stála 499 Sk, akreditácia iba 299 Sk. A to si pamätám ročníky, kde som za akreditáciu umožňujúcu návštevu 20 predstavení zaplatil tisícku. Možno aj preto bol tento rok boli sály také preplnené. Veď je to v podstate toľko, čo cena dvoch lístkov v Palace Cinemas.
Napriek týmto síce citeľným, ale vlastne drobným zmenám, to bol opäť ten istý festival, ten istý (akurát trochu väčší) Aupark, ten istý multiplex, ten istý bar, tí istí ľudia. Ale aj v takýchto zabehaných štruktúrach sa občas stane niečo, čo človeka občas vykoľají. Napríklad:
Hneď v prvý deň festivalu si vyberiem lístky, vojdem do kinosály, pohodlne sa usadím do kresla, pozdravím pár známych a dívam sa na film o Scottovi Walkerovi: Mužovi 30. storočia, hudobníkovi, ktorý z tínedžerskej hviezdy, konkurujúcej v 60. rokoch Beatles, vyrástol na hyperinvenčného hudobníka, ktorý svojimi sólovými albumami ovplyvnil hudobných vizionárov ako David Bowie, či Radiohead. Úplne obyčajný dokument, také zahriatie pred festivalovými filmami, sledujem Scottov životný príbeh, keď zrazu začne film bežať naopak. Všetko je dolu hlavou, hudba znie odzadu. Najprv myslím, že je to zámer, že tá hudba bola až natoľko novátorská, ale keď začne rozprávať odzadu a dolu hlavou už aj David Bowie... Nuž - kto nepríde, ten nezažije. Pán premietač asi nepretočil kotúč. Po piatich, možno desiatich minútach tohto zaujímavého, psychadelického zážitku, vojde trhačka lístkov, ospravedlní sa a vyženie nás s tým, že film dopremietajú o pol hodinu. Tak sa vrátim, už je všetko normálne, ale nezostanem do konca, pretože v sále oproti už začína Control a to si nenechám ujsť. Našťastie toto bolo jediné zlyhanie, ktoré postihlo moje festivalové návštevy.
Najdôležitejšou vecou na filmovom festivale sú však filmy, bez tých by to nešlo. A tohto roku sa veru organizátorom podarilo zostaviť veľmi kvalitnú zbierku. Osobne som videl aspoň desať výborných filmov - od rumunských 4 mesiacov, 3 týždňov a 2 dní, ktoré prevalcovali festival v Cannes, cez debut známeho fotografa Antona Corbijna Control o živote Iana Curtisa, speváka legendárnej kapely Joy Division, írsky minimalistický príbeh Garáž, až po dokument Glastonbury od Juliana Templa, ktorý zďaleka nie je iba reportážou z jedného z najväčších hudobných festivalov, ale ozajstným príbehom o slobode, o jej premenách a hraniciach. Pri rumunskom California Dreamin (bez konca) mi nevadila ani jeho viac ako dvojhodinová dĺžka, príbeh amerického konvoja s radarom, ktorý nepustí ďalej prednosta jednej rumunskej dedinskej staničky, krížený s osudmi jednotlivých postáv bol totiž nesmierne zaujímavý. Niečo, čo hocikde neuvidíte. Znechutenie z vizuálneho hnusu filmov Ulricha Seidla v rámci jeho kompletnej retrospektívy sa vo mne miešalo s dojatím z príbehu mongolskej ženy v Tuyinom manželstve. A to som mnohé filmy nevidel: napríklad víťaza festivalu čínsky film Slepá hora, alebo ocenenú izraelskú Medúzu, film Fatiha Akina Na druhej strane, či životopis Boba Dylana I'm not there. Jednoducho množstvo veľmi dobrých filmov.
Zaujímavé je, že vo filmoch, ktoré som videl, išlo často o veľmi jednoduché príbehy, rozprávané ešte jednoduchšími formálnymi prostriedkami, ktoré napriek tomu niesli veľmi silné emócie a posolstvá. Žiaľ, nedajú sa len tak ľahko prerozprávať. Kto neprišiel, ten nezažil. Ale o rok má šancu opäť. Alebo ešte tento víkend rýchlo zbehnúť do bratislavského Kina Tatra a užiť si aspoň ozveny festivalu. Tak teda príjemné kinovanie!
