Nech žijú fiktívne kapely!

Poznám niekoľko fiktívnych kapiel. Niektoré sa už viackrát rozpadli a dali dokopy ako tie reálne, niektoré majú aj svoje "nahrávky", niektoré vznikli zo špásu, niektoré sa pomaly pokúšali prejsť z fikcie do reality...Keď som si ja založil kapelu - takú reálnu - tak začali prvé problémy. Personálne nezhody, zháňanie aparatúry a/alebo skúšobne, skladanie pesničiek, neustále cvičenie a skúšanie... Ešte, že sme nezažívali prílišné fiaská na koncertoch a mali sme akú-takú fanúšikovskú základňu.Postupne som mojim spolužiakom začal závidieť tú ich fiktívnu. Stále boli nadšení, rozprávali sa o svojich hudobných nápadoch, o tom, aké skvelé pesničky vymysleli, hrávali na gitarách len tak cez prestávky v škole a nikdy z toho nič nebolo, boli však šťastní a naplno ich zaujímala hudba. Nič nebolo problematické. Netrápilo ich, že bubeník nie a nie kúpiť si bicie, že sa občas mýlili, že basák chce hrať punk a oni britpop. A ja som sa len umáral najrôznejšími problémami. Občas som ich síce podpichol, že je to celé iba hra, a že keď oni raz budú slávni (ako sa v tej dobe vyjadrovali), tak ja budem Mick Jagger, ale v kútiku duše som im všetku tu spontánnosť závidel. Možno aj oni tak trochu závideli mne, ale nikdy to nedali najavo.Vtedy som začal prvýkrát uznávať fiktívne kapely. Z čistej závisti. Fiktívna kapela má totiž iba výhody. Je nenáročná na čas, energiu, peniaze i nadanie. Pri fiktívnej kapele totiž nejde o hudbu, ale o kapelu samotnú ako istý fenomén. Odvtedy som spoznal množstvo fiktívnych kapiel. Jedna skvelá sa volala Hózuntrógle fírhangy. Mal som ju veľmi rád. Ich poznávacím znamením bolo, že v textoch používali iba archaizmy, najmä s nánosmi maďarčiny a nemčiny - trúnok, rínok, ringišpír! Teda k textom nikdy nedospeli, iba zbierali zastaralé slová. Ale mali kapelu!Ďalšiu mala v trinástich moja priateľka a jej kamarátka. Na magnetofón si nahrávali svoj rap, dávno predtým, ako prišiel do módy. Doteraz s hrdosťou rozpráva o svojej kapele. Keď som sa dostal na VŠMU, spolužiaci si tiež založili jednu kapelu. Táto mala aj svoj prvý hit - Jede džíp. A dokonca mala mať aj koncert. Pokusy o skúšky však končili zväčša stavmi delíria a tak sa nakoniec na pódium neodvážili. A práve som si spomenul, že jednu fiktívnu kapelu som založil aj ja: volala sa PaCaF - Phil a Cagi a Faky; a neskôr sme pribrali aj štvrtého člena Fera, tak sme sa transformovali na PaCaFaF. Tiež sme mali nejaký hit, ale kto si naň už pamätá...Mať fiktívnu kapelu je super. Keď ma raz vykopnú z tej mojej reálnej, založím si nejakú fiktívnu. Pravdepodobne to bude rovno swingový bigband! A budem slávny ako Duke Ellington!