Nový, hoci nie úplne svieži, Vzduch (AIR: Pocket Symphony)

Tí čo poznajú Air a počuli ich albumy, pre tých posledné dve vety perexu hádam bohato stačia. Pocket symphony ničím nevytŕča z radu albumov Airu. Sú to starí dobrí Air - klasicky precízni, klasicky zasnení, klasicky zložití, klasicky jednoduchí... Nový album v kontexte tých predošlých ničím nezaostáva, ale ani nijak nevytŕča. Nie je natoľko prešperkovaný a geniálny ako Moon Safari, nie je natoľko experimentátorský ako 10 000 Hz Legend... A oproti poslednému Talkie Walkie je aj o dosť menej popový, je skôr introvertný, uváženejší, pre obyčajných mainstreamových poslucháčov možno trochu symfonicky nudný.Priznám sa, mne táto jednoduchá melodickosť miestami chýba, akoby Air stratili štipku toho, čo som na nich vždy obľuboval - jednoduchú popovú melódiu, ktorú však vždy veľmi rafinovane a precízne pretkávali a obracali v zaujímavých, nevšedných postupoch a formách. A aj tu mňa osobne Air trochu sklamali.Nový album nie je príliš inovatívny ani vo zvuku. Neviete sa ubrániť pocitu, že všetko toto ste už v takej, či onakej podobe, počuli predtým. Aj tu sú síce výnimky, veď to by už neboli Air, ale je ich naozaj máličko. Možno aj vďaka tejto zvukovej "ošúchanosti" album pôsobí ako zhrnutie omrviniek, čo zostali na stole po predošlých albumoch... Chýba naozaj výrazná melódia, chýba nápad, ktorý by vás naozaj ohúril, hoci nemožno povedať, že by tam žiadny nápad nebol.Táto strata dvoch pre mňa najzaujímavejších a najpríťažlivejších ingrediencií hudby Airu spôsobuje, že album je síce príjemným počúvaním, pri ktorom môžete stráviť pár pekných chvíľ, ale nevyvolá vo mne tú extázu, to emočné vypätie, ten úžas ako Moon Safari. Je to zrazu len jeden z množstva veľmi dobrých albumov, ktoré sa oplatí počúvať, lebo sú inšpirujúce, zaujímavé a nie sú zlé, ale žiaden obrovský objav sa nekoná. Ono to, pravdaže, nie je možné, na každom albume objaviť nový svetadiel, ale z Pocket Symphony mám pocit, že sa o to už ani nepokúša, že sa uspokojuje s tým, čo bolo a tým sa obracia späť k minulosti. Hoci francúzskym fešákom oveľa viac pristala budúcnosť. To je malé mínus. Za nedostatok snahy, nie talentu.Asi najzaujímavejšími miestami albumu sú inštrumentálna Somewhere Between Waking and Sleeping, s vyhalovaným ozvenovitým refrénom, pripomínajúcim Depeche Mode(!), použitým len raz (!, potom je už len obyčajný), namotávková melancholická One Hell of a Party s Jarvisom Cockerom(po Beckovi ďalšia britpopová ikona spolupracujúca s Air) a miestami takmer bzučiaca, ako lietajúca vážka, Mayfair Song. Pravdaže za vypočutie stojí celý album.A hoci v kontexte tvorby Airu to teda nie je nič extra, v kontexte súčasnej hudobnej produkcie je to vydarené dielko.