O tom, že zmeny môžu byť aj k lepšiemu... Áčko

Ako som už napísal, nerád píšem o filme, ale teraz naozaj treba. A kto iný, ak nie ja?Začnem klebetami zo zákulisia. Pôvodný tím študentov pripravujúcich Áčko sa pohádal s dekanom filmovej a televíznej fakulty, to bolo niekedy v zime, a tak sa presunul termín konania z marca na máj 2007. A tak sa Áčko už tretí rok po sebe konalo zakaždým v inom termíne. Neviem, či to chce byť tradícia. Spor to bol celkom vecný, no smutné je, že obe strany si stáli za svojim až príliš tvrdohlavo... môžete trikrát hádať, kto tým utrpel najviac - pravdaže festival samotný. Jeho organizáciu totiž obstarával tým pomerne neskúsených študentov (odovzdávanie know-how sa nekonalo, asi oň ani nik nestál, ani sa oň nik nechcel deliť...), ktorí robili, čo mohli, len ten výsledný efekt bol dosť rozpačitý. Jemne povedané. Typické pre náš štátik - radi všetko začíname od nuly.A prečo? Nuž... Po znovuzrodení festivalu Áčko v roku 2005, keď si predtým dal menšiu (väčšiu) pauzu, to vyzeralo na boom. Plná kinosála Tatry, ohromná energia študentov, vcelku pekný festival, bohatá úroda (pomerne) dobrých filmov (za tie tri roky...), sponzori, lesk, ľudia... Rok na to - už aj s mnohými zahraničnými hosťami, výbornými sprievodnými podujatiami, už aj v kinosále VŠMU, ešte viac lesku... Pravdaže boli aj chybičky, ale plusy prevyšovali mínusy. A potom prišiel spor a bieda. Prečo?Vraj tím organizátorov bol zložený prevažne z ľudí, čo nie sú študentmi školy (VŠMU), vraj si z toho chcú vytĺkať vlastný kapitál, vraj to, čo plánujú - poriadny medzinárodný festival študentských filmov - nie je jeho cieľom, a tak ďalej... Ale v kuloároch zaznievalo aj to, že minule si takmer všetky ceny odniesli tvorcovia zo zahraničia, čo sa mnohým neveľmi páčilo... A vraj je taký festival drahý, škola to nezaplatí a radšej bude mať malý festival, ale vlastný, ako sa spolčovať s kadekým... A tak sa Áčko s poradovým číslom 11 chcelo vrátiť ku koreňom. Vystihnúť to mal nápis Retro na plagáte, či zvučka, ale nič viac, žiadna premyslená koncepcia propagácie, na akú sme si za posledné roky zvykli. Niekto šikovný aj napísal na dvere pri plagát: Béčko! Future rulez! Retro sax! Pravdaže to bolo prelepené ďalším plagátom. Niekto šikovný (neviem, či ten istý) tiež rozposlal maily v mene dekana, ktoré mali Áčko zdiskreditovať. Dekan si o tom v otváracej reči len zavtipkoval. Výraznou zmenou boli absencia hostí zo zahraničia - veď cudzie nechceme, svoje si nedáme; absencia sprievodných podujatí - žiadne výstavy, žiadne krsty, jeden malý koncertík, žiadna záverečná party, iba nejaká tá recepcia; absencia ľudí v kinosálach - vedel vôbec niekto, že sa niečo deje? - čo je asi to najhlavnejšie. Veď a tento festival bol jedným z mála miest, kde produkciu študentských filmov mohla vidieť široká verejnosť. Ak sa festival mal v čom zlepšovať, bola by to práve ešte väčšia interakcia s "nefilmárskymi" kruhmi, nie strata aj tých pár nadšencov, čo na tie filmy chodili...Priznám sa, osobne som si premietania veľmi neužil - ani ma to tam až tak nelákalo. Takže úroveň snímok nehodnotím. Väčšinu tých z VŠMU som už aj tak videl (často aj niekoľkokrát). Šiel som sa však pozrieť na záverečný ceremoniál. A to vám bol vtipný večer. Najmä v porovnaní s tým minuloročným.Dorazil som do Bratislavy, vyzdvihol priateľku a pomaly sme sa pobrali ku kinu Tatra. Prišli sme o šesť minút neskôr, celkom pokojní, že veď aj tak nemáme pozvánky a určite to nezačne načas. Hoci trochu sa bojíme, že sa nezmestíme, po minulé roky bývalo plno. Nápis na dverách - Vstup len na pozvánky! - nás pravdaže neodradí, vojdeme, aj tak tam nikto nestojí. Vo vestibule pár známych, dvere do sály dokorán, všetko v pohode. Vojdeme. Sála je poloprázdna, osadenstvo tvoria takmer výlučne študenti a pedagógovia VŠMU. Po nás príde ešte pár ľudí, no kino Tatra zďaleka nepôsobí zaplneným dojmom. Pán premietač má menšie problémy s úvodnými zvučkami, mierne trhajú uši, ale to sa občas stáva. Potom milá moderátorka (mimochodom, tiež študentka filmovej fakulty, žiadna herecká nádej) poprosí o príhovor pána dekana FTF VŠMU, ktorý nepresvedčivo čosi povie o tom, že nie každá zmena musí byť zmenou k horšiemu, čoho dôkazom má byť aj tento ročník Áčka... Trochu zapochybujem pri pohľade na poloprázdnu kinosálu, pochybuje asi aj on, ale nepatrí sa kydať na seba. Potom prichádza odovzdávanie cien - všetky získavajú slovenské filmy - cenu si prevezme najlepšia slovenská režisérka a iní študenti vyšších ročníkov VŠMU, či zaslúžene, to neviem, v niektorých prípadoch trochu pochybujem. Zahraničným filmom sa ujdu len čestné uznania, je dosť trápne, že ani za české školy ich nemá kto prebrať. Trápne je, že aj veľa slovenských tvorcov je neprítomných v sále, nulové zastúpenie Akadémie umení z Banskej Bystrice, čo tiež o niečom svedčí. Odovzdávanie cien sa odbije rýchlo a bez pompéznosti, zachcelo by sa mi citovať názov jedného z "naj" slovenských filmov - Zostane to medzi nami. To, že celému večeru chýba dramaturgia je ešte dojemnejšie. Potom nám pustia víťazné filmy - tie, ktoré vidím už toľký raz, že ma ani nebavia. Zato ostanem na jedinom filme v roku 2006, v ktorom hrala Zuzana Fialová, podľa istej ankety najlepšia herečka roku 2006, a ktorý väčšina ľudí, čo za ňu hlasovala iste nevidela. Pardon, zabudol som - aby to nebolo dokonalé a trápnosť celého večera sa ešte zdôraznila, pustia najskôr film, v ktorom som zhodou okolností hral, hoci nič nevyhral - skôr ako sa však objavím v titulkoch stopnú ho. Zahrá ledva pár tónov slovenskej hymny na španielke. Našťastie sa zasekne aj film spomínanej najlepšej slovenskej režisérky - videl som ho toľkokrát, že Lišku (toho českého herca) som priam znenávidel. Tak ideme na recepciu. Na tú nepoviem nič zlé, lebo bola dobrá. Aj jedla dosť, aj pitia, len trochu málo ľudí. Plus príma džezová kapela. Kaňac fiľma.Ale možno som len náročný. Možno len chcem príliš veľa. Možno som rozmaznaný. A možno, asi, by som mal byť rád, že sme sa toho Áčka 2007 vôbec dožili. Nech je, aké je, je naše. S bodkou. Lebo výkričník by znamenal, že tomu skutočne verím.