Opravené vydanie histórie (nie len) jedného národa

Hneď obálka všetko prezrádza, ako už toľkokrát. Ten istý rytier na koni, to isté písmo, akurát je všetko trochu posunuté, a – teraz prichádza to hlavné – jedna hlboká prasklina cez celú knihu. A názov – Opravené vydanie. Píše sa rok 2000. Péter Esterházy, jeden z najznámejších a najrenomovanejších maďarských spisovateľov, jeden z najvýznamnejších stredoeurópskych spisovateľov súčasnosti, práve dokončil svoje veľké dielo: Harmoniu Cælestis. Dielo, na ktorom pracoval takmer desať rokov(!). Dielo, ktorého význam síce cíti, no nedokáže ho možno ešte ani on sám oceniť. Dielo o svojom vzťahu k otcovi. A práve v tom období, v čase, keď by si konečne mal odpočinúť, obrátiť list a užívať si plody svojej práce, sa dozvie, že človek, ktorého si nesmierne vážil, človek, ktorého miloval a obetoval kvôli nemu toľko úsilia, bol obyčajný špiceľ. U nás by sme povedali eštebák. Táto situácia, dovtedy nepredstaviteľná aj v literatúre (Harmonii), sa zrazu napĺňa, tu, v reálnom živote. Nepredstaviteľné (pre tých, čo to náhodou nevedia – Péter Esterházy je potomok slávneho uhorského šľachtického rodu Esterházyovcov)! Aristokrat a eštebák v jednom. Ten utláčaný, úbohý, strádajúci šľachtic (od slova šľachetný) z Harmonie Cælestis = obyčajný, všivavý agent tajnej služby. Esterházy je zrazu bezmocný. Už ho nemá čo podržať. Tu nepomáha postmoderna, tu nepomáhajú prevleky, masky, či kostýmy, irónia ani sebairónia, tu nepomáha meno(!) (meno môjho pána otca) tu je zrazu sám; sám voči pravde, ktorá ho pohlcuje. A jediným (možným) východiskom je úprimnosť. Posledná nádej, ako sa dostať z tejto prekérnej situácie, je pozrieť sa pravde do očí. A ostáva tu tá jediná istota, ktorá tu vždy bola – jazyk.A tak začíname. Začíname boj proti sebe samému. Esterházy ako spisovateľ, ktorý na seba berie najťažšiu úlohu – ukazuje seba samého v nahote, v bezmocnosti, v strachu, napospas všetkým. A my, čitatelia, ktorí sa podujímame na cestu, ktorá spochybní všetko, ktorá nám ukáže nakoľko sme sami schopní nejakej reflexie, ktorá odhalí, v tej istej nahote a bezmocnosti, naše vlastné hriechy. Pravdivo a úprimne. Zabudnite na vzletný štýl predchádzajúcich kníh, na onú barokovú vyšperkovanosť. Toto sú už len jej chabé odlesky. Toto nie je kniha o kráse. Toto je kniha o... všeličom možnom, no o kráse iste nie! Napriek tomu to treba urobiť. Treba sa tými zväzkami prehrýzť, ak nie doslova prežrať.Opravené vydanie nie je prelomovou knihou preto, že by odhaľovala príšernosť režimu, že by odhaľovala veľké zrady, že by sa priznávala k podlým činom. Opravené vydanie je však prvou knihou, kde o tej hrôze nepíše obeť, ani sa k svojim činom nepriznáva tajný agent, čiže nepíšu ju ľudia zainteresovaný priamo v celej tej podlosti, ale človek, ktorý žil bok po boku tajného agenta, ktorý ho ľutoval, nenávidel, miloval a ktovie, čo ešte; človek, ktorého otec, bol tajným agentom. A nakoľko veľký ten otec bol, to vedia čitatelia Harmonie Cælestisveľmi dobre. A vedia veľmi dobre, že sa to netýka, len toho otca, ale nás všetkých – národa, krajiny, ľudí, ktorí sú v tom možno nevinne, ale sú v tom spolu.Esterházy sám neodporúča čítanie opraveného vydania ľuďom, čo nečítali Harmoniu. „Ibaže čitateľ si robí, čo sa mu zachce...“ Kniha bez svojho predchodcu má však úplne iný kontext a kontext je to, čo je v Esterházyho diele podstatnou časťou, jeho typickou črtou. Lebo len v tomto kontexte sa objaví zrazu veľkosť tejto knihy a ešte viac jej význam a dôležitosť. Opravené vydanie nie je ľahké čítanie. Aj Esterházyho jazyková a štylistická zručnosť (ten toľko spomínaný cit pre jazyk) je tu v ústraní, o to viac prekvapí jej náhle vynorenie sa spomedzi riadkov ťažkého, nezáživného, často nudného, no práve o to strašnejšieho textu. Dielo tvorí obsah a forma. A forma sa plne podriaďuje potrebám obsahu. A obsah je zimomravý. Esterházy zapiera sám seba, celú svoju tvorivú metódu, lebo je to nutné, lebo túto knihu inak písať nemožno.A je úplne jedno, že kniha sa venuje predovšetkým histórii našich južných susedov. Lebo to, čo existovalo tam, existovalo aj tu. Tak ako Harmonia Cælestis, nie je len o jednom človeku, jednej rodine a jednej krajine, (čo sám autor trochu podcenil), aj Opravené vydanie je výpravou do histórie vlastne celej strednej Európy. Azda poslednou otázkou, ktorú si aj autor dlho kládol ostáva: Ako z tohto bude katarzia? A či vlastne bude? A znie to naozaj zvláštne, ale je tam. Na konci toho utrpenia na nás čaká. Skromne, obyčajne, jednoducho, je tam. Nič viac. Ale ani menej. Čaká tam Ten Mýtický Otec. A je vydaný nám napospas. Je na nás či mu zaspievame „gýčový šanzónik“ a potľapkáme ho po pleci, alebo ho oflusáme. Je to na nás. Lebo s históriou sa nevysporiadajú naši otcovia. S históriou sa musíme vysporiadať sami. (Celkom aktuálne v tomto čase volenia riaditeľa Ústavu pamäti národa...)