Počúva(j)te pop! (všetko je pop!)

V záujme zachovania si duševného zdravia som začal selektovať - to značí, že som piesne začal deliť do dvoch kategórií: na tie, ktoré neznesiem ani náhodou(vtedy bolo treba, čo najrýchlejšie začať uvažovať nad niečim iným - napr. vypočítať koľko jogurtov sa zmestí do jedného radu regála, potom do dvoch radov a tak...) a tie, ktoré ako-tak môžu byť. Vďaka tomuto rádiu som sa napríklad začal tešiť z Robbieho Williamsa alebo zo Shakiry. Predtým by som to nikdy nespravil. Ja, kto som vyrastal na Jimim Hendrixovi a The Doors? Ja, kto síce nikdy nepočúval Nirvanu, no dlho vyzeral ako Kurt Cobain? Ja že by som počúval lacnú komerciu?A práve tam je pes zakopaný. Postupne som zisťoval, že existuje lacná komercia, lacnejšia komercia, ešte lacnejšia komercia (potom ešte music box), a - pozor! - komercia, ktorá sa na lacnú komerciu iba hrá. Ako príklad uvediem Scissor Sisters. Kapela, ktorá natoľko prebrala a sparodovala disko imidž, až si všetci myslia, že to disco imidž naozaj je. Alebo taká Nelly Furtado, či Justin Timberlake, ktorý spieva pomaly už normálne nepočúvateľné pesničky, ktoré vôbec neznejú ľúbivo. Navyše v obrovskom dave očividných (uchoslušných) klišé, ktoré nimi sú a ani sa inak netvária, oveľa skôr vynikne naozajstný skvost - geniálny nápad, ojedinelá drobnosť. Ako príklad možno uviesť niektoré veľmi zvláštne hudobné hrátky Dido (Oh, don't leave home), alebo drobné vychytávky u Black Eyed Peas. Podobne je to aj s Madonou a všetkými veľkými hviezdami. Jednoducho sa u nich čoraz častejšie v tom všednom pope objaví niečo, čo s popom nemá už nič spoločné. (Koniec koncov, tú hudbu im skladajú ľudia, ktorí nie sú až takí hudobní diletanti ako to býva u nás...)Keď už som ale načrtol tému klišé, rád by som zároveň dodal, že klišé je súčasťou aj všetkých "alternatívnych" hudobných žánrov. Dokonca aj Radiohead majú niektoré klišé, hoci je to nesmierne invenčná a tvorivá kapela. O ich napodobiteľoch však škoda reči. A tak je to aj s punkom, britpopom, technom, či gangsta-rapom. Pravdu povediac alternatíva ako taká už vlastne vôbec neexistuje, vždy je len otázkou kontextu. Hlúpy príklad: Ak sú Red Hot na odovzdávaní cien Grammy medzi Christinou Aguilerou a Madonou, sú alternatívou, ak sú na festivale, kde vystupujú Primal Scream a Coldcut, sú obyčajní mainstream. A tak je to so všetkým. Pravdu povediac, najväčším odlíšením sa od stáda je nechcieť sa odlíšiť, lebo každý sa chce odlíšiť. To platí o hudbe dvojnásobne. Dlho som sa snažil počúvať niečo, čo nepočúva nikto. A tak som sa dostal k tomu, že nepočúvam nič. Alebo počúvam všetko, čo mi kto donesie, požičia, odporučí atď. A je mi jedno, či je to absolútny mainstream alebo totálny underground. Lebo, ak mi to raz niekto odporučil, niečo na tom bude. A ak je to zlé, aspoň viem, že sú aj zlé veci.Hudba je však len jedna. A môže byť urobená dobre alebo zle, invenčne alebo ako cez kopirák a aj tak môže mať čosi do seba. Na hudbe je totiž najkrajšie to, čo na živote - že je neuchopiteľná. A dobrá hudba taká je. Je jednoducho dobrá - nevedno prečo. Ale pozor - najmä všetci tí, čo sa ňou niekedy chcete vážnejšie, či menej vážne zaoberať! Dobrá hudba nie je všetko to, čo sa mne momentálne páči. Zaručene to však je to - čo sa páči aj človeku, ktorý je mojím presným protikladom. Dobrá hudba (a teraz myslím fakt dobrú - Mozarta, Debussyho... - vyvolá pocit v každom.)Mimochodom - aj Mozart je v podstate taký klasicistický popík. Alternatíva totiž (nie vždy, ale často) skrýva obyčajnú neschopnosť zahrať aspoň ten obyčajný hlúpy pop.