Nedostatky textuZačnem školou. Na základných, ale aj stredných školách existuje niečo, čo sa volá, takým dosť zvláštnym názvom, sloh. Je súčasťou hodín Slovenského jazyka a literatúry a mal by viesť žiakov k tomu, aby dokázali vyjadrovať svoje myšlienky pomocou textu. A tak sa učia štylistiku, rozlišujú rôzne slohové postupy, druhy rozprávania, žánre... Učia sa rôzne pravidlá ako sloh písať, alebo nepísať – napríklad, že opis (charakteristika) využíva najčastejšie podstatné a prídavné mená, čo som už na strednej škole bez problémov poprel, ale to bola len výnimka potvrdzujúca toto pravidlo. Tieto pravidlá sú podľa mňa fajn vecička, ale občas narobia aj neplechu, keď sa dodržujú príliš striktne. A tak si veľa ľudí myslí, že stačí sa naučiť pár poučiek a pravidiel a môžu písať. Štylistika však nie je taká jednoduchá. Ja sám mám často problémy s kladením slovíčok do viet tak, aby som vyjadril presne to, čo chcem vyjadriť, a nie niečo iné. A keď sa stane, že ma niekto nepochopí, alebo dezinterpretuje môj text, tak sa snažím chybu hľadať v sebe samom a zisťujem, že sa veľakrát mám čo učiť, že sa občas nechám nedisciplinovane strhnúť a že nie vždy dostatočne zdôrazním veci, ktoré sú dôležité. Vtedy si uvedomujem, že text je umenie. A že to, čo nevložím do textu, tam čitateľ nenájde. Že ak na lístok napíšem jogurty a niekto mi ich donesie dvadsať, pričom ja som myslel dva, je to moja chyba. To by však bola ideálna situácia.Nekvalitné čítanieExistuje totiž aj druhý nedostatok, nedostatok na strane prijímateľa. Ktorý prijíma, prijíma, ale len to, čo sa mu zachce. A tak sa stane, že si príklad, na ktorom demonštrujem hlavnú myšlienku, zamení s touto myšlienkou...Veľa ľudí má predstavu, že umelecké dielo môže každý interpretovať ako sa mu zachce. Nemajú radi otázku, čo tým chcel básnik povedať, lebo si myslia, že dôležité je to, čo tam oni nachádzajú. Ja otázku, čo tým chcel básnik povedať tiež nemám rád, lebo básnik povedal to, čo povedal. Presne. Od slova do slova. Ani o písmenko viac, ani o písmenko menej. Text je nemenný. To, čo chcel povedať mňa, ako čitateľa, nezaujíma, zaujíma ma to, čo reálne povedal. A to je na papieri – v texte.Ak totiž akceptujeme názor, že medzi autorom a čitateľom existuje komunikácia – tak táto komunikácia je v tom, že počúvame toho, kto nám niečo hovorí, v tomto prípade autora. Veď je to predsa obyčajná slušnosť počúvať človeka, ktorý sa so mnou rozpráva. A preto nemôžeme vysvetľovať (ani báseň) po svojom, ako sa nám zachce, ale musíme plne akceptovať text. Čo nie je v texte, to autor nepovedal. Je to v podstate až právnický prístup, je to hádanie sa o slovíčkach, ale o tom to je. Nemôžem človeku čítať myšlienky, ak sa on zle vyjadruje, nepochopím, čo chcel povedať. Môže sa vyjadrovať symbolicky, ale nemal by sa pritom tváriť, že sú to vyjadrenia doslovné.Vo vzťahu autor – text – čitateľ – je najdôležitejší text, pretože text nepustí. Darmo ja chcem napísať: „Toto je pravda!“, keď napíšem: „Toto je pravda?“ Čitateľ nemá šancu vedieť, čo som si myslel. Ale ak je tam raz na konci otáznik, čitateľ rovnako nemá právo vysvetľovať si ho nejako inak.Moja mama ma vždy náramne naštve, keď číta knihy spôsobom „najprv pár strán zo začiatku, potom koniec, a keď je to zaujímavé, tak pár strán zo stred“. Je to absolútna ignorancia autorského zámeru. Lebo ona nečíta „tú“ knihu, ona číta to, čo chce. Absolútne ignoruje kontext. A kontext je dôležitý. Najtypickejší príklad dôležitosti kontextu sa nachádza v Biblii. Je tam napísané: „Boh neexistuje.“ Ak prečítam len túto vetu, je to šokujúce zistenie. Ak však čítam disciplinovane – dozvedám sa, „ „Boh neexistuje!“ pomyslel si blázon...“ A to je obrovský rozdiel. Text jednoducho nepustí. Preto by som rád poprosil všetkých, čo čítajú tento článok – čítajte disciplinovane! Nepreskakujte riadky, nedomýšľajte si významy, pozorne čítajte každé slovíčko, každé interpunkčné znamienko! A ja sa zas budem snažiť písať disciplinovane, tak, aby som sa vyjadroval čo najpresnejšie. Aby som pri jogurtoch uvádzal ich počty, samozrejme, pokiaľ je to dôležité. (Vidíte! Túto vetu by ťažko pochopil niekto, kto nečítal pozorne celý článok.)Všetkým prajem veľa skvelých čitateľských zážitkov!
Rešpektujte text!
Človek, ktorý píše (a je jedno, či publicistiku, beletriu, vedecký článok, alebo len nákupný lístok) sa snaží o to, aby prostredníctvom textu odkomunikoval nejaké myšlienky iným ľuďom. Text je pri tomto ideálnou pomôckou, pretože umožňuje pomerne jednoduché šírenie myšlienok medzi veľké množstvo ľudí. Pokiaľ nastane v tejto komunikácie nedorozumenie, existujú dve možné príčiny: po prvé sú to nedostatky textu a po druhé je to nekvalitné čítanie.