Celé sa to začalo niekedy v 9. storočí po Kristovi, keď sa v Španielsku jednému z biskupov prisnil sen, že niekde v týchto krajoch by sa mal nachádzať hrob jedného z Kristových najbližších, hrob svätého apoštola Jakuba staršieho, syna Zachariášovho, brata apoštola Jána, toho, čo napísal (či skôr spísal) jeden z Ježišových životopisov i chýrnu Apokalypsu. Neodradilo ho ani to, že svätý Jakub bol sťatý vo Svätej zemi v roku 44 po Kristovi. Veď aj tak kolovali legendy o tom, že apoštolovo telo v kamennej(!) lodi prepravili jeho učeníci do Hispánie, kde ho pochovali. I našiel hrob akýsi pastier (jeho meno je už dávno zabudnuté), na mieste, ktoré mu ukázala žiarivá hviezda. Na tom mieste vyrástla najprv kaplnka, neskôr katedrála, ktorú potom hádam každý, kto len mohol dostavoval a prestavoval až z nej ostalo to, čo z nej ostalo. (Áno, pravdupovediac, po ceste sme videli aj krajšie.) Mesto, čo tam vyrástlo pomenovali po apoštolovi - Santiago a po hviezde - Compostela (názory na pôvod tohto názvu sa líšia, pravdepodobne to však znamená čosi ako miesto hviezdy). A putovanie sa mohlo začať. Najskôr prichádzali ľudia spontánne, no keďže niektorí zistili, že títo pútnici sú celkom dobrý biznis, začali aj s masívnou reklamnou kampaňou, s výstavbou ciest a mostov (obnovou tých rímskych), vznikli dokonca aj akési predpotopné bedekre (po slovensky turistickí sprievodcovia) a keďže na púť sa postupne vydávali ľudia prakticky z celej Európy, prospievalo to značne obchodu a tak mali Španieli za čo stavať ďalšie a ďalšie kostoly a vyrábať ďalšie a ďalšie relikviáre a tak ďalej... Po stredovekom boome záujem o Camino (ako sa tiež púť do Compostely nazýva) postupne upadal a v druhej polovici 20-teho storočia to vyzeralo skoro na zánik tradície, no obrat nastal v osemdesiatych rokoch, keď púť do Compostely absolvoval vtedajší pápež Ján Pavol II. a neskôr i dnes už veľmi populárny spisovateľ Paolo Coelho a v súčasnosti zažíva Camino akýsi novodobý boom. Ročne ho absolvuje viac ako stotisíc pútnikov. Asi toľko k histórii.Čo sa mojej vlastnej púte týka, absolvoval som ju s mojou priateľkou Barborkou, takže odteraz budem túto konkrétnu púť nazývať "naša púť", keďže naozaj je do slova a do písmena "naša". Jej prehistória sa začala písať v zime 2005/06, keď sme sa zoznámili a krátko na to sme zistili, že máme spoločný sen, podniknúť Camino. Barborka chcela pôvodne ísť už v to leto, na čo som si ja netrúfal, no to bol naozaj len sen, takže nakoniec to dopadlo tak, že sme sa rozhodli - najbližšie leto ideme a basta. A tak sme šli.Týmto vás pozývam nahliadnuť na našu púť a poprosím vás, nechajte ma viesť vás ňou. Ľahko by sa totiž mohlo stať, že by ste aj napriek žltým šípkam, ktoré označujú cestu, zablúdili. Predtým ako sa však vydáme na púť, bolo by nanajvýš užitočné, ba priam praktické povedať si, čo to tá púť vlastne je. Púť je v prvom rade cesta. Proces, ktorý trvá istú časovú dobu. Je to však cesta, ktorá má svoj cieľ. A to nie len fyzický (miesto, kam dorazíme, v našom prípade Santiago de Compostela, mesto na severozápade Španielska), ale aj cieľ duchovný, spirituálny. Nie nevyhnutne náboženský, ale väčšinou to tak býva. Mimochodom je celkom zaujímavé, aké množstvo neveriacich ľudí (agnostikov i skeptikov) sme na našej ceste stretli. Práve cieľ je to, čo púť odlišuje od obyčajného chodenia. Keďže naše putovanie sa šťastne zavŕšilo už pred niekoľkými týždňami, a ja som sa za ten čas stihol porozprávať s množstvom ľudí, skúsim teraz v krátkosti zhrnúť najčastejšie padajúce otázky, ktoré spočiatku každého zaujímali. Najskôr bol každý zhrozený už len z predstavy prejsť pešo okolo 800 kilometrov. Nuž áno, nie je to málo, ale dá sa to. My sme si cestu naplánovali zhruba na dva mesiace, z čoho sme niekoľko dní strávili prepravou do Španielska, resp. Francúzska a späť, pár dní sme si oddýchli pri oceáne vo Finisterre(v preklade koniec sveta), ku ktorému sme aj pešo prišli (asi 80 kilometrov od Santiaga), pár dní sme venovali prehliadke Compostely, plus rezerva, keby sa niečo stalo. Takže celkovo to vychádzalo asi 20 až 25 kilometrov chôdza denne, čo pri rýchlosti 4 až 5 kilometrov za hodinu je asi 5 hodín chôdze denne. Čo zas nie je až také strašné. Pravdupovediac chodenie ako také je vlastne absolútna pohoda, svinstvo sú batohy, ktoré máte stále so sebou a celú cestu ich vláčite. Každý, kto píše o Camine, varuje najmä pred príliš ťažkým batohom, napriek tomu má takmer každý svoj batoh naprataný množstvom zbytočností. Prejsť tridsať kilometrov každý deň s fľaškou vody v ruke je v podstate hračka, prejsť tridsať kilometrov každý deň s dvadsaťkilovým ruksakom na chrbte je už zaberačka. (pozn. tento lacný rým bol nechcený, ale je to presné, tak to nebudem meniť)Čo sa týka ubytovania, po ceste je vytvorený systém ubytovní tzv. albergues alebo refugios, ktoré poskytujú nocľah, sprchu a často aj kuchynku za pár eur, prípadne za dobrovoľný príspevok. Niekde je v cene aj spoločná večera, či raňajky, aj práčka na mince a internetový automat. V miestach najčastejšieho začiatku väčšinou dostanete zoznam ubytovní. Mimochodom, aby to niekto nezneužíval tak ubytovanie sa poskytuje iba na jeden deň a iba pútnikom, čo majú pútnicky preukaz (kredenciál). Cesta sa čo najviac drží tej stredovekej a označujú ju žlté šípky, znaky mušle (symbol pútnikov), prípadne v Pyrenejách turistické značky a rôzne iné znaky - napr. kôpky kamenia navŕšené pútnikmi. No a poslednou z "najdôležitejších" otázok je, koľko to všetko stojí. Nie veľa. My sme sa zmestili do 450 eur na osobu (za dva mesiace!), aj keď treba povedať, že sme celkom šetrili. Tzn. nestravovali sme sa v reštauráciách a vyhľadávali sme skôr lacnejšie albergues. Pravdaže plus letenky a topánky. Mimochodom topánky to zvládli bez problémov, úplne stačí jeden pár kvalitnejších trekingových topánok. A v lete sandále využiteľné aj ako prezuvky. Základné informácie máme za sebou, o všetkom ostatnom porozprávam v nasledujúcich článkoch, ktoré budú (asi pomerne podrobne) popisovať jednotlivé etapy našej cesty. Buen Camino!
