reklama

Cesta do Compostely II. - Zo St. Jean Pied de Port do Roncesvalles

Tak ako neexistuje iba jedna cesta (trasa), tak neexistuje ani jeden začiatok. Množstvo pútnikov však začína svoju púť práve vo Francúzskom mestečku pod Pyrenejami, v St. Jean Pied de Port. A ich prvá etapa smeruje do Roncesvalles, dedinky v horskom priesmyku, ktorú tvorí kláštor a dva hostince.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Som plne presvedčený o tom, že keď sa človek podujme absolvovať Camino, akási magická sila, cesta sama, začne do istej miery určovať chod vecí. Tak napríklad aj naša cesta do St. Jean Pied de Port. Najskôr lietadlom do Bergama, odtiaľ do Zaragozy, autobusom do Pamplony, kde sme dorazili o polnoci a vyspali sa pod holým nebom priamo v centre mesta dva dni pred chýrnou pamplonskou fiestou, odtiaľ autobusom do Roncesvalles (chodia dva denne) a taxíkom do St.Jean, keď sme asi za hodinu absolvovali cestu, ktorú sme si na ďalší deň prešiapali pekne krásne po vlastných a zabralo nám to hodín asi osem. Jednoducho cesta na päť riadkov, komplikovanejšie sa už hádam ani nedalo (toto zas nemusíte brať úplne doslovne...). Ale vôbec neľutujem, že sme takúto eskapádu absolvovali, keby mám na výber, asi by som si ju opäť zvolil.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Do St.Jean sme dorazili okolo obeda a rozhodli sme sa, že po dvoch nociach núdzového režimu na letisku a v centre Pamplony, si doprajeme poriadnu porciu odpočinku, veď máme čas a pred zajtrajším stúpaním sa oddych zíde. Nehovoriac o tom, že keď už sme tu, treba si užiť atmosféru francúzskeho mestečka. Nuž a omyl - mestečko je to totiž baskické, takže aj menu v reštaurácii je v baskčine, čo je taký na nič nepodobajúci sa jazyk, akási hatlanina, alebo skôr xtkaktaxanina... To menu vyzeralo nádherne - každé jedlo sa končilo jedným slovom, z čoho sme vydedukovali, že to bude znamenať asi "jedlo". Možno teraz zavádzam, ale idea takéhoto "indiánskeho" jazyka ma celkom zaujala. Na fotkách a pohľadniciach vyzerá St.Jean ako malebné stredoveké mestečko, taká však je v skutočnosti iba jedna ulica. Zvyšok je tiež pekný a upravený, akurát trochu modernejší. Dostali sme v pútnickej kancelárii credencial, prvú pečiatku a nocľah za sedem eur, asi najdrahší. V našom prvom albergue sa o nás starala mama pútnikov, ktorá túto prácu musí vykonávať hádam od nepamäti. Keďže my s Barborkou vyzeráme možno tak na pätnásť, tak nás volala len slovíčkom "petits" - maličkí. Nuž, sme. A stretli sme tu aj prvú Slovenku. Nakúpili sme si v Lidli proviant na zajtra a už sme sa cítili ako doma. Vlastne iba skoro. Ako doma som sa cítil až v Manjarine, ale ten je ešte dobrých pár stoviek kilometrov vzdialený.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno. Budíček o šiestej, posledná zastávka v prvej otvorenej pekárni a hor sa do hôr. Stúpame pomaly, mierne, bez väčších problémov, viac menej po asfaltkách otrasnej kvality, po ktorých sa premávajú na svojich combi autách pastieri. Zvykáme si na všadeprítomný dobytok a najmä jeho exkrementy. Krok za krokom, pomaličky, s častými prestávkami na oddych. Je celkom chladno a vlhko, horské slnko však vytvára kontrasty s tôňou stromov, slnečné okuliare sa mi zarosujú. Topánky sedia, naberáme si vodu zo studničiek a naozaj nám chutí. Nezastaví nás blato, ani totemická kostra koňa, tú si odfotil asi každý. Stále sa obiehame s nejakými pútnikmi. Raz sa zastavíme na chvíľku my, raz oni, každý si kráča svojim tempom, tisíckrát počujeme a vyslovujeme srdečné "bon camino", ešte naozaj srdečné, sme predsa všetci pútnici, všetci sme v tom spolu, hoci každý kráča sám, pútnik sa vždy usmeje, pútnik sa vždy pozdraví. Tešíme sa z každého nového človeka, ktorého stretneme a ešte viac sa tešíme "starým známym". Poznáme ich už možno deň, vlastne ani nevieme, ako sa volajú, no pili sme spolu pri rolandovej studničke, bývali sme v jednej izbe, či sme sa len tak niekoľkokrát videli, ako si to šliapeme do kopca. Ale sami sme si to vybrali - sme pútnici.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cesta zo St.Jean do Roncesvalles je ideálnym začiatkom na camine. Je to začiatok krásny pre oči, začiatok, ktorý dožičí pôžitok všetkým zmyslom. Je to síce aj 27 kilometrové stúpanie s viac ako tisícmetrovým prevýšením, no na začiatku je človek plný odhodlania a síl, takže to je ten najmenší problém. Všetko je však doslova povznášajúce. No a vrcholom celej tej nádhery je príchod do Roncesvalles. Nám trvala cesta sedem a pol hodiny, čo je taký celkom normálny čas. Dorazili sme okolo pol štvrtej, patrične unavení a patrične šťastní. Rýchle ubytovanie, sprcha, krátka masáž, večera. A potom na pútnickú omšu, s pútnickým požehnaním. Keď sme vstúpili do kostola v roncesvalleskom kláštore, bolo to, ako by sme sa preniesli o niekoľko storočí dozadu. Krásny, kamenný, štýlovo jednoliaty, viac románsky, s niekoľkými oblúkmi v gotickom štýle, patrične temný, čo dovolilo vyniknúť nádherným vitrážam v oknách, s kovovými visiacimi svietnikmi a kovovým tympanónom s "vyrezávanými" postavami, oltár tvoril kríž, okolo neho oblúk a na vrchu socha Panny Márie. Celkovo na vitrážach dominovali mariánske motívy, spolu s obrazmi svätej rodiny, čo je pomerne zvláštne, keďže sa jedná o mužský kláštor. Vo vnútri len pútnici, niekoľko kňazov modliacich sa zvláštne dlhé prosby v tajomnom baskickom jazyku, všetky obrady nadobudli zrazu zvláštne tajomné čaro. Akoby sme sa naozaj preniesli do temného stredoveku. Na záver pútnické požehnanie. Po tajomnom rituáli sme si Roncesvalles rýchlo obehli a podrobne poprezerali, lebo aj keď je to iba kláštor a dva hostince, je čo vidieť. Osobne som sa do tejto poslednej španielskej dedinky (hoci je vlastne baskická a nie je to ani úplne dedinka) zamiloval, jednoznačne jedno z najmagickejších miest celej francúzskej cesty. Po tejto malej túre ostávalo už iba ľahnúť si do "svojej" postele, napísať pár riadkov do denníka a stráviť to množstvo zážitkov. Vďaka únave to pravdaže nebol problém. Problémom bolo len chrápanie. Nuž, keď spávate v jednej miestnosti s päťdesiatimi ďalšími ľuďmi, štuple do uší sa stanú vašim nenahraditeľným arzenálom...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pokračovanie nabudúce... (O Pamplone, fieste a sieste...)

Filip Németh

Filip Németh

Bloger 
  • Počet článkov:  60
  •  | 
  • Páči sa:  0x

decko, ktorému sa akosi nechce dospievať Zoznam autorových rubrík:  pevnina detstvahudbakultúrasúkromnénezaradenévráblecamino de santiagonebásne (piesňové texty)

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu