Cesta do Compostely V. - Ďalších sedem dní...

Púť je ideálnym miestom pre regeneráciu a obrodenie duše najmä preto, že človek si každodenné drobnosti uvedomuje oveľa intenzívnejšie. Pocity vníma v odtienkoch, má čas pozastaviť sa pri nich, vychutnávať ich, rovnako tak aj každodenné činnosti, ktoré sa bežne strácajú v pavučinách stresu a úpornej snahy vytĺcť z každej sekundy maximum. Preto som oveľa intenzívnejšie pociťoval a prežíval bolesť. Ale tá istá zosilujúca premena postihla aj iné duševné rozpoloženia. A bolo ich množstvo. Množstvo pestrofarebných pocitov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Siedmy deň

Siedmy deň Boh zasvätil oddychu a dobre urobil. Únavaje nepríjemná potvorka. Nás tiež zastihla a to hneď ráno, v siedmydeň našej púte. Noc predtým sa nám obom snívalo o domove. Prvýkrát začínachýbať. A tak v tento deň čarbeme hustým modrým atramentom na zadnéstránky pohľadníc. Sedíme v jedálni, v albergue, ktoré sa nachádzav kostole vo Viane. Aby ste si to vedeli predstaviť: vojdete do areálukostola (je dosť veľký, takže neviem, či to náhodou nie je aj katedrála),prídete k veži, vojdete, vyštveráte sa hore schodiskom a ocitnete sav malých, ale útulných (podkrovných?) priestoroch, kde je kuchynka, dámskea pánske servicios, dvemiestnosti na spanie, jedáleň. Mimochodom je to prvé albergue, v ktorom saplatí iba dobrovoľný príspevok. Takto funguje väčšina cirkevnými spoločenstvamizriadených albergue. Veľmi rýchlo sa naučíte čarovné slovíčko donativo. Ale pozor! Donativo nie je grátis! Hoci niekedy...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Cirkevné albergue však má aj iné, povedal by som, že eštelepšie, výhody. A to najmä komunitu, zvláštne teplo, pripomínajúce to,ktoré sála z rodinného krbu. Sú to ubytovne menšie, útulnejšie, teplejšie, kdesa s ľuďmi naozaj zoznámite, zblížite, kde cítite, že ste v tomspolu. Sú to také oázy dobrých ľudí (aspoň väčšinou). Večere a raňajky sútu spoločné, po večeri býva spoločná modlitba, niekde aj spievanie piesní,prípadne pred večerou svätá omša. Tak ako peňažné príspevky, sú však aj tietodobrovoľné, takže sa nemusíte obávať toho, že by vás niekto silou-mocou obracalna vieru. Na druhej strane, myslím, že aj pre neveriacich sú to krásne, magickéokamihy. Správcovia týchto miest, hospitalerovia,berú svoju robotu ako skutočnú službu, nie len ako nejakú z núdzevykonávanú povinnosť. Je to obrovský rozdiel najmä oproti veľkýma anonymným ubytovniam, aké neskôr okúsime v Galícii. Počasnasledujúcich siedmych dní budeme prespávať najmä v takýchto príjemných zariadeniach.A bude to paráda!

SkryťVypnúť reklamu

Ešte sa však vrátim k Viane. Po prvýkrát máme spoločnúvečeru, a to hneď tri chody: veľké dusené struky fazuľky, s mäsom akoz hamburgeru (na pobavenie nášho newyorského spisovateľa) a so žemľou(pre jeho ešte väčšie pobavenie). Ďalej skvelý zeleninový šalát a nakoniecešte aj špagety. Nesmie chýbať červené vínko, tempranillo z provincie LaRioja, možno vypestované len niekoľko kilometrov odtiaľto. Neporovnateľnelepšie ako to najlepšie pútnické menu. O umývanie riadu sa doslova bijeme.

Slnko a voda

Ďalší deň praží slnko a my prichádzame do Logroňa.Cestou vytvárame Internacionál komando – údernú stredoeurópsku päťku – spolus Poliakom Wojtekom, jednou maďarskou pani a sedemdesiattriročnýmujom. Chýba nám len Jana, aby sme mali zastúpenie celej vyšegradskej štvorky.Stretneme ju neskôr v Logroňo. Sedemdesiattriročný ujo nás však neohúriiba svojim vekom, tempom a dobrou náladou, ale najmä tým, že je žijev Budapešti a komunikuje v slovenčine aj maďarčine. Akurát jetrochu zmätený a občas odpovie na otázky v opačnej reči. Úplný gulášnavarí, keď do toho zamieša aj anglickú konverzáciu s Wojtekom. To už jehotový babylon. Ešteže všetky tri vyššie spomínané jazyky ovládam.

SkryťVypnúť reklamu

Z mesta sa nevieme vymotať. Stále nás niečo zdrží.Civilizácia je predsa len celkom vzácna, lákavá, doslova ohurujúca. Ale duchpúte sa stráca. Dokonca ešte viac ako v Pamplone. Zato poteší násCarrefoure, konečne poriadne potraviny. Potom hľadáme poštu, záchody, nakoniecblúdime, pretože v Logroňo nie je Camino prakticky vôbec značené. Keď sakonečne vyteperíme z toho babylonu, slnko pekelne žiari a tak sazvalíme vedľa Jany v oddychovej zóne na okraji mesta.

Najradšej by sme siestovali až do večera, no nakoniec sapoberieme a dojdeme až do Navarette. Tam sa však dobré časy končia. Tesnesa nedostaneme do albergue, nepríjemný ujo nám nedovolí ani osprchovať sa, alebosi navariť. Veru, oslovenie hospitalerosi vôbec nezaslúži. Barborke je z toho až do plaču. Tak kúpime na poslednúchvíľu bagetu, vylezieme na kopec pri meste, vytiahneme náš mikrovariča uvaríme si aspoň slovenskú francúzsku polievku.

SkryťVypnúť reklamu

Kopec nad mestečkom/dedinkou sa mi už z diaľky páčil.Keď sme naň vyšli, zistili sme, že je to čosi ako miestny parčík, pekneupravený, zopár stromov, pokosená tráva, kamenné lavičky a stolíky, piknikna kopčeku. Neskôr sme si všimli miestnu zvláštnosť – obyvatelia sem chodiaa miesto toho, aby sa pokojne prechádzali a vychutnávali si výhľad,čo najrýchlejšou chôdzou si dávajú kolečká po chodníku obkolesujúcom parčík.Pohybujú sa tu aj miestny mládežníci, výrastkovia, z ktorých môže všeličovystať, no strach, že by nás okradli alebo čo, nás prejde po tom, ako imdarujem pár listov papiera z môjho denníka. Večeru si improvizovaneuvaríme v parku, spíme pod holým nebom, Mliečna cesta nad hlavou, mrzí malen tá sprcha. (Mimochodom je to aj posledný riadok v mojom denníkovom zápiskuz toho dňa).

Ráno nás budí spŕška vody na tvári. Reflexívne sa celývnorím do útrob môjho spacáku. Potom opatrne vykuknem, pozriem na nebo –hviezdy ešte kde-tu blikajú, nikde ani obláčika. A vtom dostanem ďalšiuspŕšku vody do tváre a Barborka mi už ukazuje za nami je postrekovačtrávy. Poobzeráme sa. Parčík je nimi doslova posiaty. A tak o piatejpolonahí a bosí pobehujeme v parku a snažíme sa nájsť aspoňhrudku suchej pôdy. Horko-ťažko sa poobliekame, bleskovo zbalíme (balíme sakaždý deň, lebo niet nad poriadok v ruksaku, takže našťastie máme prax)a nakoniec sa na celej príhode už len schuti zasmejeme. Ale tak nám treba,keď som deň predtým chcel sprchu, tak si ju zaslúžim. Doteraz sme vždy vyrážalimedzi poslednými, no dnes nás predbehne iba zopár ranostajov, zakiaľ si umývamezuby vo fontánke na námestí.

Koniec koncov to však bolo prebudenie do skvelého dňa. Eštestále ma pobolieva moja nešťastná achilovka a tak dorážame užo jedenástej do Najery, krásneho mestečka na ešte krajšej – rozkvitnutejrieke. Je doslova celá „zamorená“ nejakými rastlinami, ktoré na hladine kvitnúdrobnými bielymi kvietkami. Najviac nás však poteší miestna správkyňa albergue,ktorá ešte len upratuje a dovolí nám nechať si u nej ruksaky, aj keďotvára až o tri hodiny a posunkami nám naznačí, že stačí prejsť cezmost a môžeme zadarmo využiť služby kúpaliska. Neváhame ani chvíľu – možnokvôli včerajšej zlej skúsenosti s nepríjemným hospitalerom, možno kvôlicelkovému mojim nohám, alebo celkovej potrebe regenerácie. Naše prvéa posledné kúpalisko, keďže potom ich vždy dajako nestihneme.

Obrázok blogu


Slepačí smrad a pohreb

V Santo Domingo de la Calzada, mestečku pomenovanompodľa miestneho svätca, držia v katedrále jedného bieleho kohútaa jednu bielu sliepku. Ich smrad vás ovalí hneď pri vstupných dverách.Podľa legendy raz dedinou prechádzali nemeckí pútnici a dcéra majiteľajedného z hostincov, kde boli títo pútnici ubytovaní, sa zaľúbila do synadvoch z nich. On však jej lásku neopätoval. A tak dievčina z pomstyukryla do jeho batožiny striebornú lyžičku a obvinila ho z krádeže,za čo bol vtedy jasný rozsudok – smrť. Pozoruhodné však je, že rodičiapokračovali v púti, napriek tomu, že ich syna uvrhli do žalára. Cestouspäť z Compostely sa však predsa len zastavili, aby pozreli aspoň jehomŕtve telo, napočudovanie ho však našli živého. Jeho rozsudok totiž znel, žebude obesený, hneď ako bude zjedené kura, čo práve upiekli. Po vyslovenírozsudku však kura začalo kikiríkať a utieklo z taniera. Chlapca takzachránil zázrak a odvtedy majú v katedrále sliepku a kohúta.

Po tom, ako sme vypátrali, čo za legendu sa to k týmzvieratám viaže, sme šli aj na omšu. Ohromilo nás množstvo ľudí, ktorí sa nanámestíčku pri katedrále zišli. Keď sme vošli a zaznelo úvodné požehnanie,pochopili sme prečo. Kňaz stál vo dverách vo fialovom rúchu a keď vošieldnu, nasledoval ho kríž, dve truhly a množstvo plačúcich ľudí. Barborka tonezniesla a radšej odišla. Vo vnútri vládla veľmi zbožná atmosféra,doteraz boli mnohé omše často akési povrchné, s výnimkou Roncesvallesa Viany, no teraz bolo cítiť, že sa ľudia modlia naozaj úprimne. Ktovieprečo nami skutočne pohnú len veľké tragédie? Toto bola pohrebná omša dvochmladých ľudí. Zabili sa pri autonehode. Je to tragické, no stáva sa to. Ale távydýchaná, pachom sĺz a ťažkou vôňou kvetov preplnená katedrála, jej ažneznesiteľná tragickosť, to je zážitok, ktorý sa naozaj vryje pod kožu.Perfektne chápem, prečo odtiaľ moja priateľka odišla. Celý ten obrad veľmipresne vystihoval niečo zo španielskej kultúry, z jej až akejsi zvrátenejzbožnosti. Po celom Camine sme sa totiž často stretávali s obrazmi, čisochami, ktoré boli zobrazené drasticky, osudovo, niekedy až morbídne, sozáľubou v mučení a utrpení. S množstvom krvi, rakvami sosochou Krista a s voskovými tvárami svätých, najmä mučeníkov.Španielske „panenky Márie“ sú totiž zo zásady v životnej veľkosti, odetédo skutočných šiat a hodili by sa skôr do nejakého hororu, ako do detskýchmodlitebných knižiek. Harmónia v tvári, ktorú si my s podobou PannyMárie stotožňujeme, tu prakticky úplne absentuje. Je tu len akési osudovévedomie utrpenia a hrôzy.

Vrátim sa ešte k omši. Celý obrad totiž končil piesňou,ktorá je u nás známa ako sentimentálny country šláger, čo sa začína Pod tou skálou, kde proud řeky syčí... V skutočnostije to však španielska pohrebná pieseň a poviem vám, vôbec nie jesentimentálna, naopak v tej atmosfére pôsobila neskutočne zimomravo.

Graňon, Tosantos, San Juan a veľa zaujímavých pútnikov

Potom pred nami stáli ospevované pútnické pelechy Graňon a Tosantos,kde vraj naozaj treba ostať. V Graňone sme opäť spali priamov kostole, podobne ako vo Viane sa do albergue vchádzalo cez kostolnúvežu. Bol to tiež jeden z cirkevných albergues a okrem spoločnejvečere (mimochodom opäť výbornej) a raňajok mal napríklad aj krb. Noa na krabičke s príspevkami bolo napísané: Vhoďte, koľko uznáte zavhodné, alebo si zoberte, koľko potrebujete. Asi tak. Inak sme do Graňonuv snahe nezostať pred dverami prišli opäť dosť skoro a potom smenemali, čo robiť, keďže v Graňone sa naozaj nedá robiť nič. Tak somdočítal Coelhov Denník pútnika do Compostely. Dva dni dozadu som ešte čítalpresne o pasážach, ktorými sme akurát prechádzali. Nakoniec nám všakGraňon neprišiel až taký úžasný, ako niektoré referencie opisovali, keďže užpredtým sme zažili čosi veľmi podobné vo Viane.

Stretli sme však jedného úžasného človeka – Asiu. Asia(alebo možno Asya) bola krásna osemnásťročná Francúzka v takýchjednoduchých šatách, aké asi nosili Hemingwayove postavy na safari začiatkomstoročia. Inak akoby z oka vypadla Penelope Cruz a bola úžasne milá.Zostali sme však zarazení, keď nám rozpovedala svoj pútnický príbeh. Pred tromirokmi sa totiž so spolužiakmi rozhodli, že pôjdu na púť. Začali poctivo makať,aby to zvládli, a počas tejto prípravy začala s jedným z týchtospolužiakov chodiť. Ostatní si postupne našli rôzne výhovorky a tak sanakoniec vybrali na púť len oni dvaja. A pozor, tu prichádza háčik – jejpriateľ sa totiž rozhodol, že on chce púť absolvovať sám a ona s týmsúhlasila. Takže on odišiel z Francúzska o deň skôr a trielilštyridsať kilometrov denne a ona trielila štyridsať kilometrov denne zaním. Spávala na tých istých miestach, pozerala si jeho podpisy v kronikácha tešila sa každej stope, čo zanechal. Akurát nezanechal žiadnu stopu jejkonkrétne, nikde žiadny odkaz na nástenke, žiadne z kamienkov vyskladanémeno Asia, nikde nič. No a nakoniec to zaklincovala tým, že sa vraj asiani v Compostele nestretnú, tak sa aspoň dohodli. Utešovali sme ju, že tamna ňu isto počká, že možno aj s obrúčkami a tak. A vtedy eštenaplno rozbalila svoju naivnú dušičku, ktorá sa ukrývala pod veľmi ženskýma zrelým povrchom, že ako sa bojí, že on sa počas cesty do niekoho zaľúbi.Že aj ona stretá aj pekných chlapcov a že to ju ešte viac priváža k takýmtomyšlienkam... No čo by ste jej na to povedali? Každopádne, mala obrovskúcharizmu a ešte veľakrát som si na jej púť spomenul...

Obrázok blogu


Ďalej sme pokračovali cez Belorado do Tosantos, chytil násaj taký prehánkový dáždik, no boli sme suchý, skôr ako sme stihli zmoknúť.V Tosantos sú dvaja hospitalerovia, na prvý pohľad jeden väčší magor akodruhý – prvý neustále spieva piesne z Taizé, je nimi doslova, do písmenaa do bodky posadnutý, druhý je naopak vetrom ošľahaný dobrodruh, ktorý idedo Compostely z Ríma, a napriek tomu sú to ľudia nádherní a úžasní.Inak je to ďalšia duchovná oáza, akurát už nie v kostole. O cesteťažko písať – je fádna a fádnejšia, tak normálne normálna. Chodenie je užrutinnou záležitosťou. Ale miesta nášho odpočinku sú veľmi zaujímavé.Stretávame množstvo zaujímavých ľudí, austrálsky manželský pár, ktorý sizakaždým rozloží vlastný stan, či kórejského študenta, ktorý sa o pútidozvedel cez internet a bez rozmyslu sa pobral do Španielska, hoci jedinýcudzí jazyk, čo ovláda je lámaná angličtina. Práve takýto ľudia, spievajúcihospitalerovia a náhodná stretnutia so starými známymi robia našeputovanie zaujímavým.

Pomaly, ale isto sa blížime k prvému veľkému mestunašej púte – k Burgosu. Tešíme sa na jeho chýrnu katedrálu a obávamesa chýrnej náhornej plošiny Mesety. Predtým však ešte dokončíme náš druhýtýždeň na ceste v maličkej dedinke, ono je to vlastne opäť len jedenkláštor a pár domov, opäť pomenovanej po miestnom svätcovi – San Juan deOrtega. Po pochodoch cez rôzne polia, sady a vinice, opäť osviežime našeoči pohľadom na pár pekných lesov a prekonáme posledné kopce, čo nám stojav ceste. V San Juan de Ortega sa o všetko stará staručký pánfarár, a pár starších tetiek. Svätá omša tu trvá dvadsať minút a po nejnasleduje cibuľová polievka, ktorú pánko sám varí. Našťastie, lebov okruhu niekoľkých (možno aj desiatich, či pätnástich) kilometrov nie jenič na jedenie, a jediná reštaurácia, vlastne iba krčma, v ktorej vámurobia omeletu, je viac zatvorená ako otvorená. Cibuľová polievka nám tedaaspoň trochu zaženie hlad a počas večere počúvame zvláštne príbehya múdrosti, ktoré nám staručký kňaz, akoby automaticky rozpráva. Všetcipozorne počúvajú, prekladáme si jeho slová zo španielčiny do francúzštiny,z francúzštiny do taliančiny, z taliančiny do angličtiny,z angličtiny do slovenčiny... Takže nakoniec z toho vzniká niečo, čomožno pochopiť len s dostatočnou dávkou fantázie. Ale samotný význam slovakoby ani nebol taký podstatný. Oveľa silnejší je jasný skúsený pohľad staréhomuža, jeho vyžarovanie, pokojný hlas, s akým rozpráva, pochybnosti, ktoréz jeho úst vyznievajú ako fakty, ktoré znamenajú nemožnosť dokonaléhopochopenia všetkého, jeho istota,s ktorou odovzdáva svoj osud do lepších rúk... Zrazu ma premkýna pocit, ževšetko je tak, ako má byť. Na Camine, ale aj v živote – napríklad, že ajtie fádne polia, ktoré robia cestu nezáživnou, sú krásne – vďaka nim totižmáme, čo do úst dať. Je to fakt primitívny, ovládajú to aj malé deti, no ajdospelý človek si ho len málokedy uvedomí v celej jeho ohromnej veľkostia kráse... A to zažijeme polia v celej ich veľkosti a kráseaž o niekoľko dní...

Filip Németh

Filip Németh

Bloger 
  • Počet článkov:  60
  •  | 
  • Páči sa:  0x

decko, ktorému sa akosi nechce dospievať Zoznam autorových rubrík:  pevnina detstvahudbakultúrasúkromnénezaradenévráblecamino de santiagonebásne (piesňové texty)

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
SkryťZatvoriť reklamu