Cesta do Compostely VI. - Ach, tie nekonečné predmestia Burgosu...

Burgos je jedno z najväčších a teda aj najvýznamnejších miest na francúzskej ceste do Compostely. Je to akási vstupná brána do Mesety, posledný kúsok normálneho sveta a luxusu, pred tým ako pútnik okúsi, čo je to peklo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Keď sa zobudíte v San Juan de Ortega, máte pred sebounaozaj len jednu možnosť – vydať sa na cestu a pokračovať v putovaní. A tak sme šli. Poasi hodinovom ľahšom výstupe sme vyliezli na posledný kopec, na ktorom sa nachádzalaobrovská špirála z kameňov. Odtiaľ sme sa snažili zazrieť náš cieľ na tendeň a v diaľke na horizonte sa naozaj aj čosi črtalo, z hmlya oparu vystupovalo čosi ako vysoké budovy, ale pokojne to mohla byť ajhalucinácia. Inak sme videli len lomy, zlaté polia a všadeprítomnédiaľnice. Začali sme postupne zliezať z kopca, a kľukatiť saniekoľkými malými dedinkami, ktoré vzhľadom k tomu, že boli tak blízkoveľkého mesta, boli peknými dierami. Neboli to už tie pekné idylické horskédedinky, s kamennými domcami a krásnymi kostolíkmi, čo dedina, torománsky most... Boli to všedné malé osady, so všetkou špinou, hrdzoua prachom, nahlodané časom a akousi ľahostajne zanedbanou starostlivosťou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A potom sme sa už iba kľukatili pomedzi polia a diaľnice. Slnko poctivo pieklo a nám našich dvadsaťosem kilometrov (toľko bolo na papieri) ubiehalo pomerne svižne. Koľko bolo tých kilometrov v skutočnosti veru netušíme. Napriek tomu, že Burgos je veľký a mali sme pomerne presné tipy, kde má zhruba ležať, sme ho totiž nevideli. No ako sme sa k nemu približovali, do cesty nám prichádzali stále nové a nové prekážky, obrovské staveniská, nové cesty, spomínané diaľnice a my sme šli po stále zvláštnejších a zvláštnejších obchádzkach, označených veľmi provizórnymi značkami, viedlo nás skôr nejaké tušenie, vysoké násypy hliny a čierny mäkký asfalt lepiaci sa na podrážky. Strácali sa nám aj pútnici, všetci boli už dávno preč, nezdieľali našu rannú túžbu po spánku. Keď sme konečne po akomsi diaľničnom nadjazde v sprievode hučiacich kamiónov dorazili k nejakej dedinke, modlili sme sa, aby to bola už nejaká burgoská aglomerácia. Bola. To však aj tak nič nezaručovalo. Boli sme ozaj vyčerpaní a tak sme si sadli na lavičku, vytiahli proviant - z Najery, či odkiaľ, sme mali nejakú miestnu napodobeninu Nutely a balený chlieb - slovom ideálny zdroj energie. Bolo to zhruba na poludnie. Ako sme si však sadali, tak sme si sadali, fúkal taký vietor, že sme sa radšej z lavičky presunuli na zem, do závetria jedného z domov. A jedli sme.

SkryťVypnúť reklamu

Ako si tak spomínam, dedinka to bola celkom zaujímavá, nachádzala sa totiž medzi dvomi diaľnicami. A bola široká sotva päťsto metrov. To, že je to úplný kraj Burgosu, sme zistili, keď prišiel autobus mestskej dopravy. Jeden ujo nám pekne odporúčal, nech sa zvezieme, bol nesmierne milý, no my sme len krútili hlavami, že to veru nie, sme pútnici. Každopádne pocit, že sme na kraji Burgosu bol pomerne upokojujúci. Hoci ja som si neodpustil skeptickú poznámku, že veď aj do Grobu chodí mestská z Bratislavy a že aj to je ešte pekný kúsok záživnej cesty. Občas mi niektoré tipy, žiaľ, vychádzajú až nečakane dobre.

SkryťVypnúť reklamu

O Burgose som zabudol napísať ešte jednu vec. Camino, aspoň čo sa francúzskej cesty týka, je totiž dokonale vymyslené, a prakticky nič nenecháva na náhodu. Je ako najdokonalejší príbeh na svete, v ktorom je všetko so všetkým presne prepojené. A práve preto Burgos nie je iba poslednou oázou pred púšťou Mesety, ale tak trochu aj prípravou na ňu. Ako poistka. Pre prípad, že by niekto nebol dostatočne pripravený. A tak cesta k nádhernej katedrále, dominante príjemného centra Burgosu, vedie prakticky cez celé mesto jednou nekonečnou a rovnou cestou.

Začína sa to všetko spomínanou dedinkou z ktorej sa dostanete na chodník vedľa jednej mnohoprúdovej cesty, po ktorej potom kráčate najbližšiu hodinu aj niečo. Okolo seba vidíte samé sklady, diskonty, továrne a iné papundeklové búdy, kde-tu hotel pre unavených kamionistov, milióny nápisov... Slušných päť-šesť kilometrov. A to ešte ani náhodou nie ste v meste. To ešte iba začínajú obytné štvrte. Niečo ako naše sídliská, akurát trochu krajšie. Samá vysoká budova. Teda takmer. Po asi štvrťhodine totiž vysoké budovy utnú a ocitáme sa v malinkej zakonzervovanej dedinke. Všetko je tu špinavé a schátralé, až na sympatický kostolík. Celá dedinka má rozlohu možno niekoľko tisíc metrov štvorcových, celá je obkolesená vysokými budovami. Asi ju nedovolili zbúrať a tak ju mesto takýmto zvláštnym spôsobom zakonzervovalo. No a potom ďalšie španielske bytovky. Ako tak hľadáme šípky, pomaly pribúdajú výklady, obchodíky, butiky, zrazu sa v diaľke zjavia bieloskvúce veže katedrály. Ohromný pocit. Je síce vzdialená ešte hádam dva-tri kilometre, no konečne vidíme náš cieľ. To prechádzame Burgosom už takmer dve hodiny. Netušíme, že do albergue je to od katedrály ďalších pár kilometrov. Nakoniec sa dostávame do historického mesta, na kameňom vydláždené ulice. Nájdeme aj jedno albergue v centre, no je strašne maličké a majú tam miesto už len pre jedného. Smola. No akosi sa nám nechce smútiť, keďže sme v ňom stretli našu kamošku Janu. Stojíme vo dverách maličkého albergue, objímame sa, žiarime radosťou a lezieme na nervy hospitalerom, keďže dokonale blokujeme akúkoľvek premávku. Pred katedrálou stretáme ešte jednu známu Nemku, ktorá cestuje domov. Domov sa poberá tiež rakúska pani, čo sme ju stretli v Pamplone, posledný krát nás vyobjíma a s Barborkou si poporovnáva štípance od bĺch. Svoju púť skončila vo Viane, no je si istá, že sa ešte vráti. Po skvelej osviežujúcej sprche trielime na obhliadku mesta, vlastne skôr len katedrály, je totiž obrovská a nádherná, oveľa krajšia ako tá v Compostele, ale ono sa to asi veľmi nepatrí porovnávať. Jej obhliadka nám zaberie pekných pár hodín, takmer nestihneme kúpiť jedlo na večeru a ďalší deň - zásoby sa totiž minuli. Na Burgos by sa isto oplatilo rezervovať si aj niekoľko dní. Nás však zmohla únava a otváracie hodiny albergue. Ani som si poriadne denníček nestihol dopísať.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu

Na veľkých mestách na púti je skvelé to, že sú to akési meeting pointy, kde máte šancu postretať množstvo starých známych, ktorých cestičky sa s tými vašimi často rozchádzajú, no napríklad katedrálu v Burgose chce vidieť každý a nemálo pútnikov strávi vo veľkých mestách aj niekoľko dní. Pre nás však Burgos znamenal paradoxne, posledné stretnutia s našimi "starými známymi". Veľa z nich totiž v Burgose svoju púť z rôznych dôvodov skončilo, iní nám, naopak, definitívne ušli. Prečo, o tom bude reč až nabudúce.

Po výdatnom spánku sme sa ráno zobudili, tradične si vybalili a zbalili všetky veci - taký užitočný rituál, ktorý nás niekoľko prvých dní celkom neurotizoval, no tu už sme ho brali ako úplne normálnu vec. No a môžete trikrát hádať, čo sme urobili. Ja prezradím len toľko, že na cestu nás vyprevádzalo množstvo diaľnic, no našťastie už žiadne predmestia. No a s otvorenou náručou nás vítala bájna Meseta...

Obrázok blogu

Nabudúce o Mesete, blchách, myšiach a pokazených žalúdkoch...

Filip Németh

Filip Németh

Bloger 
  • Počet článkov:  60
  •  | 
  • Páči sa:  0x

decko, ktorému sa akosi nechce dospievať Zoznam autorových rubrík:  pevnina detstvahudbakultúrasúkromnénezaradenévráblecamino de santiagonebásne (piesňové texty)

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu