Cesta do Compostely XIII. - Santiago

Stálo nás to veľa námahy a hádam ešte viac síl, ale napokon sme dorazili do Santiaga presne tak, ako sme si to naplánovali - skoro ráno, ešte za tmy. Nad hlavami nám svietila Mliečna cesta, aj keď ju zatieňovali pouličné svetlá a iné žiarovky. Ale nemôže byť predsa všetko podľa našich predstáv.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

To je vlastne hlavný problém akéhokoľvek cieľa. Človek si ho predstavuje, vysníva si aké to bude, keď konečne dorazí, keď ho dosiahne, keď sa stane tá veľká udalosť... No a potom je často sklamaný, lebo realita sa len ťažko môže vyrovnať snom a predstavám.Naše sny o Compostele boli rôzne a máloktoré z nich sa naplnili úplne exaktne tak, ako sme si ich predstavovali.

Začalo to už hneď ráno, keď sme medzi prvými účastníkmi vstúpili do kancelárie, v ktorej sa vydávajú osvedčenia o absolvovaní Camina. Po prvé nepadla ani zmienka o obede. Z akéhosi pochybného zdroja sme totiž počuli, že prvých desať ľudí, každý deň dostane obed zadarmo. A vraj veľmi dobrý. Tak sme sa naň tešili a ... nič. O obede ani slovko. To bol ale iba vedľajší problém. Keď sme totiž vstúpili do malej kancelárie, dali nám vyplniť krátky dotazník, ako už na toľkých iných miestach, kde sme museli všetko zapísať, ukázať naše pútnicke preukazy s pečiatkami, jednoducho bezpečnostné opatrenia, aby púť ani náhodou nikto nezneužil... A tak sme všetko pekne popravde vyplnili a odovzdali, mädliac si v duchu ruky nad tým, ako dostaneme vytúžené osvedčenia aj s našimi menami v latinčine. A tu sa slečna za pultom spýtala: "Barbora, no religious reason?" V dotazníku totiž bola aj kolónka o tom, či dotyčný/á podniká púť z náboženských dôvodov, z nenáboženských dôvodov, alebo aj/aj. Barborka tam popravde napísala, že z nenáboženských a potom na otázku, síce tušiac zádrheľ, no predsa prikývla. Úradníčka sa vtom prehrabala v zásuvke a vytiahla iný, trochu jednoduchší a menej pekný certifikát o absolvovaní púte, bez všetkých tých latinských blábolov, ktorým ja aj tak nerozumiem, každopádne dostala len "papier druhej kategórie", potvrdenie pre neveriacich. Nuž, to sú tie formuláre...

Potom sme sa šli rýchlo ubytovať a ani sme netušili aké máme šťastie, že sme si malú eskapádu cez mesto neodložili na neskôr. V najväčšom albergue - v tzv. Seminar Minor (Malý Seminár), kde majú asi dvesto miest (v letnej sezóne ozaj zanedbateľný počet) totiž platí pravidlo, že pútnici tu môžu ostať bývať tri noci a zakaždým si môžu svoje miesto predĺžiť vždy doobeda, čo drvivá väčšina z nich pravdaže využije a tak sa kapacita prakticky delí tromi, čo je necelá stovka miest. Fakt malé albergue. A pozor - prijímajú aj skupiny! Navyše, ak prídete ako nový zákazník doobeda, neubytujú vás. Môžete si však miesto rezervovať. Okolo desiatej doobeda mali posledných päť miest. Tak sme si dve rezervovali a vybrali sa na pútnickú omšu, ktorá sa koná vždy na obed.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu



No a tam nás čakalo ďalšie sklamanie. Celú púť sme totiž snívali o Botafumeire, velikánskom kadidle, ktoré skupinka mníchov rozhojdáva cez celú katedrálu. Videli sme to na videách, na fotkách nespočetnekrát, ale ako to už býva, naživo je to čosi úplne iné. A tak sme si vyhliadli dobré miesta už dobrú pol hodinu pred omšou. Botafumeiro tam viselo, krásne vyleštené. Naše mená neprečítali, čítali len počty pútnikov z jednotlivých krajín, no tak rýchlo a nezrozumiteľne, že sme to jednoducho prepočuli. Neboli sme si ani istí, či vlastne patríme už do tohto zoznamu, alebo až do toho, čo budú čítať zajtra. A tak sme celí šťastní prežili omšu a na konci čakali na Botafumeiro. A potom prišli mnísi a zvesili ho. Predstavenie sa nekonalo. Keď sme sa neskôr pýtali v turistickej informačnej kancelárii asi jedinej osoby v celom meste, ktorá hovorila naozaj plynule po anglicky, dostali sme odpoveď, že veľké kadidlo sa používa cez svätý rok na každej pútnickej omši, ale v ostatné roky iba na veľké sviatky. Nedočkavo čakáme na to, kedy bude najbližší sviatok, veď sme tu ešte dva týždne, tak by sme to mohli stihnúť... niekedy v októbri. Nuž tak to sú dobré dva mesiace, nie týždne. Tak sa zatvárime skleslo ako animované postavičky a slečna nás poteší informáciou, že keď raz za čas príde nejaká veľká skupina pútnikov a zaplatia si to, tak Botafumeiro rozhýbu v hociaký deň. Klasický biznis. Slabá útecha, ale predsa. Aj keď si neviem predstaviť, že by sme najbližšie dva týždne trávili tým čakaním na Botafumeiro. Najmä potom ako zistíme, že tá Compostela je vlastne celkom malá a že v nej nie je príliš veľa možností na zaujímavé trávenie času. V centre je to samý obchod so suvenírmi, aj keď je tu aj jeden s pásikavými vecami(pásikavé nohavice, pásikavé tričká, pásikavé čiapky, pásikavé mikiny...), ktoré Barborka obdivovala v Pamplone. Inak sú všade pútnici, kostolov a múzeí tak na jeden deň, ešteže majú tú katedrálu s toľkými legendami a nekonečnými radami k soche a k hrobu a obrovským múzeom... A tak sa po troch nociach v Seminar Minor, pohneme ďalej, smer Fisterra a Muxia, dva konce sveta a konce púte. To, aby pútnikom nebolo ľúto, že už musia domov.

Predtým však ešte spomeniem zopár drobností.Na druhý deň sme sa zhodou okolností okolo obeda potulovali v okolí katedrály a sme zbehli na pútnickú omšu presvedčiť sa, či nás teda neprečítajú dnes. Keďže to bolo úplne neplánované, ani sme sa nedostali do lavíc, ktoré sú inak vyhradené pre pútnikov a oddelené od turistov, ktorí si môžu beztrestne (ale v tichosti) pozerať kostol. Pred omšou sa ampliónové výzvy pre zachovanie ticha na svätom mieste opakujú hádam každé dve minúty. Tak sme si len vstali niekam celkom dopredu, aby sme teda aspoň niečo videli a počuli.Táto omša sa však hneď na začiatku od včerajšej trochu líšila. Po prvé s biskupom prišiel sprievod asi desiatich kňazov, ako neskôr vysvitlo - všetko to boli pútnici. To, koľko pútnikov prišlo zo Slovenska som opäť vôbec nerozumel, ale za niečo ďakovali a rečnili trochu dlhšie, zdalo sa mi, že prišla nejaká skupina z Brazílie, či čo... A tak s nádejou ostávame, veď tá hodinka omše nás nezabije. A čakanie sa veru oplatilo. Úplne pred koncom omše zrazu nastúpia mnísi, a v katedrále nastane taký hlučný šum, že sám biskup musí ľudí tíšiť, číta totiž ešte oznamy. Turisti sa začínajú tlačiť, tušia, že sa niečo udeje. Mnísi odmotajú velikánske laná a potom sa Botafumeiro pomaly začne rozhojdávať, stúpa stále vyššie, až nakoniec lieta až po strop veľkým oblúkom cez celú priečnu loď katedrály.

SkryťVypnúť reklamu
Obrázok blogu



Tak si teda môžeme vydýchnuť. Videli sme všetko, čo sme chceli, zažili sme to, po čom sme túžili. A keď sa z mesta poberáme preč, keď už sme opustili všetky jeho predmestia, napíše nám sms-ku naša kamarátka Jana, že večer sa práve vracia do Compostely a že večer môžeme ísť na tú večeru zadarmo pre pútnikov. Takže tá večera, predsa len existuje, aj obed, aj raňajky. Možno ju ešte stihneme. Ale predtým nás čaká ešte cesta až na úplný koniec sveta...

Filip Németh

Filip Németh

Bloger 
  • Počet článkov:  60
  •  | 
  • Páči sa:  0x

decko, ktorému sa akosi nechce dospievať Zoznam autorových rubrík:  pevnina detstvahudbakultúrasúkromnénezaradenévráblecamino de santiagonebásne (piesňové texty)

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

712 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu