Tri dni zaslúženého odpočinku a poflakovania sa po Santiagu sú tak akurát. Potom tam už jednak nie je veľmi čo robiť a vidieť, a každého správneho pútnika už svrbia podrážky a jednoducho sa musí vydať na cestu ďalej. Lebo aj keď cieľom púte je hrob apoštola Jakuba v Compostelskej katedrále, cesta tu zďaleka nekončí, pokračuje ďalej, až na Koniec sveta. A keby vám jeden Koniec sveta nestačil, máte na výber rovno dva. Ale pekne po poriadku.
Najprv sme mali drobný problém, ako ďalej, keďže v Compostele sme už na žlté šípky a mušľové značky kašľali, a šli sme rovno za nosom ku katedrále. Pre tých, ktorí by mali podobný problém uvediem, že stačí sa vybrať smerom z najväčšieho námestia pred katedrálou smerom preč od nej a tam niekde hľadať tabuľky označujúce cestu do Fisterry a Muxie. Z Compostely sa nám potom vymotávalo pomerne ťažko, človek má neustály pocit, že chápadlá mesta po ňom siahajú a nedovoľujú mu opustiť ho, navyše cesta sa na stáročných kopčekoch Galície kľukatí a kľukatí, až sme si mysleli, že chodíme stále dookola. A aj keď sa to nezdá, ale aj naša kondička po troch dňoch ničnerobenia tiež trochu ochabla. Počasie nás dvakrát nepovzbudzovalo a lesy naokolo boli v katastrofálnom stave, v niektorom z uplynulých rokov ich postihol obrovský požiar, čo zanechalo viditeľné stopy. Všetko toto nás bude sprevádzať aj v nasledujúcich štyroch dňoch. Po ceste niet veľmi čo vidieť, všetko je ošľahané oceánskymi vetrami. Albergue je iba naozaj každých dvadsaťpäť až tridsať kilometrov, cestu tak máte celkom dobre naplánovanú. Pútnikov je pomenej, no aj tak je ich viac ako by malo byť. A tak spíme prvú noc v deravom stane. Do albergue prídeme pomerne neskoro, a je tam už dvakrát toľko ľudí, ako je oficiálna kapacita. Hospitalerka práve prichádza. Niektorí sú nervózni, že nemajú čo jesť, lebo prišla neskoro, ona sa však bráni, že má aj inú robotu. Každopádne sme na kraji veľkého mesta, pokojne si mohli ísť nakúpiť, keby sa netískali v rade do albergue. Keď začne dávať pečiatky a rozdeľovať ľudí do izieb, neskôr už len na matrace, ktoré si všetci ihneď začnú rozkladať a obsadzovať si, čo najlepšie fleky, spustí staršia pani krik, čo si to dovoľujú, nech len matrace nechajú na pokoji, ľudia sa tu musia aj hýbať, a matrace sa rozkladajú až po večeri. Nám sa ujdú improvizované miesta v jednom z veľkých stanov, ktoré vyzerajú ako z Československa zo sedemdesiatych rokov, a ten náš je teda aj patrične deravý. Tak sa modlíme, aby nepršalo. A tak neprší. Namiesto toho sa však v meste koná fiesta, okolo jazdia autíčkári o sto tristo, a fiestujú aj naše dve spolubývajúce, ktoré keď sa po polnoci vrátia spustia chrápanie, ako zarezaný medveď. No a najhoršie na tom je, že podo mnou je hrboľ, na ktorý sa jednoducho nedá normálne uložiť. A tak sa nevyspím.
Na ďalší deň je to so spaním lepšie, po tridsiatichtroch kilometroch túlania sa dedinkami, kde jediným znakom civilizácie sú obrovské vrtule veterných elektrární, okolo ktorých prechádzame hrozivo blízko, a zúrivé psy, po ôsmych hodinách chôdze prichádzame do Oliveiroa, kde sme v nádhernom galicijskom albergue. Spíme pohodlne, v teple a suchu, dokonca na posteliach. Počasie, napriek tomu, že je august, je totiž stále sychravé, zamračené, človek by na základe pohľadu na oblohu tipoval, že sa nachádza v Anglicku. Mňa však úplne zruinuje až na nasledujúci deň, keď sa začne bláznivo meniť každých päť minút, z čoho sa mi chce zošalieť a tak dokonca na istom mieste zastanem a odmietnem ísť ďalej. Barborka ma však prehovorí a tak so zaťatými zubami no predsa dôjdeme na kopec nad Cee a Corcubionom, ktoré obkolesujú krásnu oceánsku zátoku. Tu sa zregenerujeme (ja najmä psychicky) a posledných dvanásť kilometrov do Fisterry je pre nás už ľahučkým sústom na ceste krásnymi lesmi a popri oceánskych plážach (väčšinou síce súkromných a ohradených, no krásnych).
Vo Fisterre je taký frmol, že si ani nestihneme napísať denníčky. Ale to len v prvý deň, potom sa človek postupne naozaj začne cítiť ako na konci sveta, na mieste, kde je už všetko skvelé a ešte lepšie.Fisterra je totiž španielsky názov konca sveta (Finis Terrae). Toto miesto je jedným z najzápadnejších výbežkov kontinentálnej Európy a voľakedy ho považovali za koniec sveta, keďže za ním je už oceán. Na polostrove sa nachádza krásny maják, pri ktorom stojí kameň, na ktorom je mušľa – symbol svätojakubskej púte a pod ňou nápis 0,00 KM. Prvý deň je chaotický, keďže bývame v albergue, kde je teda riadny nával, varíme si večeru, popíjame vínko z La Riochy, a potom hor sa na krátky výstup k majáku pozrieť sa na západ slnka nad oceánom. Na druhý deň musíme z albergue odísť, no od poľského kamaráta Wojteka sme dostali echo, že sa máme spýtať na dom akéhosi chlapíka, v ktorom môže hocikto prespať. Spýtame sa najskôr hospitalerky, ktorá nám dá najavo, že ona nám teda nepovie ani náhodou, kde to je (jej vraj takéto meno ani nemáme spomínať). Ale stretneme aj jednu kamarátku, ktorá nám nakreslí provizórnu mapku. Tak sa tam ráno rovno vyberieme. Čakáme, že to bude nejaká hipisácka chajda, pomaľovaná divokými farbami a ovešaná zástavami, gorálkami a ktovie čím ešte. V skutočnosti je to však úplne obyčajný dom, ktorý vyzerá rovnako ako všetky ostatné na tej ulici a nájdeme ho vlastne len so šťastím, keď na nás z jeho balkónu zvolá jedna staršia pani. Vo vnútri je všetko pekne a čisto zariadené, akurát sa je na zemi, pretože obedy a večere sú spoločné a pri stole by sme sa nezmestili.
V tomto dome strávime asi týždeň, žijeme spolu s rôznymi ľuďmi z celého sveta, spoločne varíme, upratujeme, prispievame na potraviny a chod domácnosti, oslavujeme narodeniny istej Austrálčanky, po večeroch si opekáme na pláži ryby, pijeme sangriu, a akýsi zvláštny bolehlav z terkelice (Orucho), kávových zŕn, cukru a pomarančových šúp. Spievame si pesničky s chalanmi z Írska, ktorí trávia celé dni na pláži. Hľadáme tak trochu bezvýsledne mušľe, vraj ich býva viac skôr na jar, prechodíme hore-dolu celú Finisterskú pláž. No a nakoniec prekonáme aj odpor voči ľadovej vode oceána a zaplávame si v ňom. A každý večer západ slnka na pláži, popoludňajšie siesty a spoločné večere, varenie zakaždým nejakej inonárodnej špeciality. Veď sme sa aj my narobili na pirohoch, pre celý batalión obyvateľov domu. Robili sme ich v podstate celý deň. Bryndzu sme síce nezohnali, nahradili sme ju nejakým miestnym syrom, kyslú smotanu tam tiež nepoznajú, tak sme použili grécky jogurt, ale koniec koncov chutilo. Keď nás uvidela Kanaďanka Josiane, tešila sa ako malé dieťa. Pirohy vraj zbožňuje. A my sme si boli istí, že toto ešte stopercentne nikto nejedol. Nuž, naša zemeguľa je občas menšia ako by sa mohlo zdať. Koniec sveta je jednoducho nádherný. Čas je tam vlastne skoro neznámy pojem, víno je tam lacné (ako ostatne v celom Španielsku) a dokonca aj večne schovávajúce sa galicijské slnko tu svieti akosi častejšie. Na opísanie všetkého, čo sme tam za tých pár dní zažili by nestačilo asi ani desať takýchto článkov. Najkrajším fenoménom však boli rozlúčky. Vždy, keď niekto odchádzal sa totiž s každým strašne rozlúčil, všetci sa vyobjímali a vybozkávali a väčšinou to skončilo tak, že odchádzajúci dotyčný si povedal, že predsa len ostane ešte jeden deň... A ešte jeden deň... Niektorí aj dva-tri týždne. Nám sa tiež odchádzalo ťažko, no čakal nás ďalší koniec sveta – Muxia.
Muxia je podľa legendy miesto, kde sa vraj vylodila Panna Mária, keď šla pomôcť Santiagovi hlásať evanjelium. Nuž, keby ste videli tie skalné útesy, asi by ste zapochybovali, veď nie nadarmo sa volá toto pobrežie Costa da Morta (Pobrežie smrti), no legenda má aj na to vysvetlenie, plavila sa vraj v tej istej lodi ako Santiago, ktorá bola z kameňa a preto sa o skaly neroztrieštila. Zbožňujem legendy a verím im, lebo vždy si poviem, že toto jednoducho nie je možné vymyslieť. Každopádne je kamenný kostol na kamennom brehu s obrovskými balvanmi, neskutočný úkaz. Cesta do Muxie bola ozajstnou púťou. Po ceste sme stretli iba chlapíka, čo má vo Finisterre svoj dom otvorený pre každého, so svojou priateľkou a ešte jedného cyklistu. O značení tu môžete iba snívať, kde-tu sa objaví dajaká šípka, či kameň, no neraz sme zblúdili z cesty. Našťastie sme sa na ňu vždy dajako dostali naspäť, ostatne „stačilo“ ísť popri oceáne na sever (ani to však nie je vždy jednoduché). Pobrežie je totiž riadne kľukaté. Najviac sa našim dobrodružným povahám pravdaže páčilo prekonávanie rieky bez mosta, kde sme brodili po obrovských šmykľavých kvádroch. Ale bola to zábava. Nie tak pre cyklistu, ktorý musel najskôr prenášať bicykel a potom ešte aj batožinu, ktorý mal čo robiť, aby sa nenamočil trochu viac, ako je príjemné. Cesta do Muxie bola jednoducho úplne iná, dobrodružná a krásna, priam neuveriteľná vo svojej opustenosti a podobne na tom bolo aj albergue, ktoré sme hľadali dobrú hodinu v maličkom prístavnom mestečku. Keďže sme vo Fisterre strávili všetok zvyšný čas, späť do Santiaga sme sa chceli vybrať stopom, no po dvoch hodinách sa pri nás zastavil chlapík, že do Santiaga stopujeme zlým smerom. Tak vidíte – dokonca aj z konca sveta nevedie len jedna cesta späť, ale rovno dve. A tak sme sadli na autobus. Mne osobne prišlo až nevoľno z tej ohromnej rýchlosti. Autobus sa ešte k tomu točil po serpentínach a my, pútnici, zvyknutí dva mesiace iba chodiť, sme teda mali čo robiť, aby sme si neurobili nechcenú hanbu. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo.
V Santiagu sme si ešte posledný krát pozreli katedrálu, nakúpili domov nejaké darčeky a suveníry a odviezli sa na letisko. Tam sme sa posledný krát dosýta vyspali – vrelo odporúčame, vynikajúce miesto na strávenie poslednej noci, majú tam také lavičky na ktorých sa fantasticky spí a ešte vám aj zhasnú svetlo – a dopravili sme sa domov. Poslednou komplikáciou bolo iba to, že ja som si zabudol vložiť svoj švajčiarsky nožík, ktorý som dostal od kamarátov do daru na osemnástku (zdravím Hrnka a Santera:)), do veľkej batožiny a tak som sa s ním skoro musel rozlúčiť, čo by ma veru veľmi mrzelo. Našťastie sa však našli dve milé slečny, ktoré mi ho prepašovali vo svojich kufroch a tak sme sa domov dopravili celí, aj s mojím švajčiarskym nožíkom. A tam sa len začína tá pravá cesta...
Na Camine je totiž super, že človek má čas uvedomovať si veci. Nemáte žiadnu inú robotu, ktorá by vám zabraňovala vo výhľade, iba kráčať vpred. A tak máte čas na seba samého a vnímate každé vaše drobné rozhodnutie, každý váš krok a vidíte, kam vedie. Camino je taký život v malom, kde máte svoju cestu na dlani, kde jasne vidíte svoj cieľ a kde je všetko oveľa priezračnejšie a čistejšie. V našom bežnom živote to však nie je také jednoduché a často nám hlavne tie najpodstatnejšie veci z rôznych dôvodov unikajú. V skutočnosti je to však tá istá cesta. Má svoje katedrály, má svoje Manjariny a O Cebreirá a má aj svoju Mesetu. A má aj svoj cieľ. Škoda len, že tie šípky nie sú vždy tak žiarivo žlté a viditeľné, a tak blúdime oveľa častejšie, ako by sme chceli...A na záver ostáva už len dodať: Buen Camino!
