Hľadám vetu, ktorou by som začal svoj prvý blogový príspevok...

Ja som začal blogovať, aby som písal. Aby som sa nezabudol vyjadrovať pomocou písaného textu. A možno aj, aby som sa zabavil. Aby som skúsil, čo text zvládne. Aby som skúsil, koľko klamstiev mi ľudia uveria, aby som skúsil, čo s nimi robí úprimnosť, aby som povedal veci, ktoré nepovie nik iný, aby som sa predvádzal, ukazoval svaly a nafukoval sa, aby som sa sťažoval, frflal, fňukal, bohapusto nadával, aby som dokázal na ploche jedného riadku vyvolať rozporné emócie, aby som ľudí dráždil, aby som sám nemohol spávať, keď mi niekto vynadá, lebo napíšem nejakú volovinu, keď ma nepochopia a nepočastujú sústrasťou vo chvíľach, keď sa chcem niekomu (komu? čomu? – blogu) vyplakať na ramene, aby som písal o veciach, ktorým sa vôbec nerozumiem...Tak moment, prvé zastavenie – som študent filmovej fakulty – nenapísal som ani jediný článok o filme, ani nijakej podobnej problematike, nevenoval som sa vlastne ani len televízii, lebo veď... načo? Ja sa tu mám akože predvádzať, že niečo viem? Mám sa tváriť, aký som ja odborník a odfajčovať argumentmi ľudí, ktorým sa páčia Kusturicove filmy? Ja mám kritizovať reality šou? Ja, kto bude o pár rokov točiť trápne slovenské sitcomy? No načo je to dobré? Asi by ma to ani nebavilo. Veď čo už je zaujímavé na poučovaní ľudí, koho to už len môže baviť? Inak. Áno, som narcis... Ja sa rád predvádzam, aj sa neustále obzerám v zrkadle v kožuchu, či je leto, či je zima – vyzerám v ňom totiž dobre... Potom ho odložím späť do skrine, či je leto, či je zima... Som narcis, som egocentrický... namyslený. Až natoľko, že mne už nikto moju genialitu a krásu nemusí ani potvrdzovať. Ja nepotrebujem zrkadlo (ten toľko citovaný symbol postmoderny), ja nepotrebujem VIDIEŤ, že som krásny – ja to totiž VIEM!No ale načo by mi to bolo, predvádzať sa na blogu a hrať sa na filmového odborníka, kritika? To nemá zmysel... Tak preto nepíšem o tom, čomu sa rozumiem. To totiž nie je umenie. A ja sa za umelca považujem. To teraz nabetón vážne. Spýtajte sa mojej priateľky. Alebo ešte lepšie – bývalej priateľky. (0904 670 425) Tá o tom vie veľa. Umenie je písať o tom, o čom nemám ani poňatia. Alebo o politike. Napísať o Ficovi, že je to správny chlapík. To je umenie!!! Ale nie na stránku jeho fanklubu... Na tričko to napísať a hor sa na Ružinovskú 28!No dobre, Filipko, schováme svaly, oblečieme si náš vyťahaný, pseudointelektuálsky svetrík a začneme sa správať... (aj tak nikto nevie, čo je na Ružinovskej 28, aj ty si si to iba teraz vygooglil...)Hneď ma to baví viac, písať o veciach, ktorým sa nerozumiem! To nie je len umenie, to je aj zábava – no prosím, 2in1. Tak... Som grafoman? (Všímate ten rým?) Som zúfalý nepochopený autor? Som trápny? Som pózer? Som trápny pózer? Som „decko, ktorému sa nechce dospievať“? (Musím vymeniť tú fotku. Vraj je čudná. Pritom mne sa páči. Hodí sa k tomu textu. Rozumiete – dospievať ako dospievať a dospievať ako dospievať – dobré, že? A pritom to bola náhoda, ja som to tak vôbec nechcel, až potom som si to všimol...) Spytovanie svedomia jedného blogera?No hej... ja to nerobím kvôli sláve. Mojim jediným cieľom sú peniaze. Dostať jeden štyristokorunový honorár od redakcie! To je môj cieľ! A budem šťastný! Pravdaže len dočasne, kým ten honorár nepríde na účet a kým ho neprepijem, potom budem mať nový štyristokorunový cieľ... A potom mám ešte rád ten pocit, keď článok, o ktorom ste presvedčení, že je tým najlepším, čo ste kedy napísali, prečítalo za dva dni sotva 120 ľudí a až dvaja vám ho ohodnotili ako dobrý (priateľka a nejaký náhodný dobrodinec... Nezabúdajme však, že ak to čo i len jeden človek číta, má to zmysel!) a potom vám niekto napíše, že ho chce uverejniť v nejakom intelektuálskom časopise... No čo si o tom mám myslieť? Že ľudia nie sú intelektuáli? Alebo, že som mizerný autor? (To, čo je pravdepodobnejšie...)To ako tá moja príhoda (jasné, príhoda tu ešte chýbala) s dievčatami z Golianova v poslednom autobuse, keď sa ma pýtali, či je v tom časopise horoskop. Tak som im odvetil, s výraznou nechuťou ku konverzácii (bolela ma hlava), že nie, to je taký intelektuálsky časopis... A jedna hneď, že to je aký? Tak som sa nadýchol, že im niečo odpoviem, bolela ma hlava, tak mi to rozmýšľanie veľmi nešlo (áno, som z tých kreténov, čo ešte rozmýšľajú predtým, ako niečo povedia... občas) a vtom sa ozvala tá druhá, že: „Ja viem! Taký, v ktorom nie sú horoskopy!“ No bingo! Ja viem, že to nie je veľmi vtipné, ale mám rád príhody zo života. Najmä tie vymyslené. Lebo písanie- to sú príbehy. A na príbehoch je dobré to, že akonáhle ich raz vypustíte, už existujú - nezávisle na akýchkoľvek kritériách pravdivosti.Ja som začal blogovať, aby som písal. Lebo keď človek písať musí, aj ho to baviť prestane. A keď prestane, tak ho to musí zasa začať... Veď človek aj z tej práce musí mať nejaké potešenie, no nie? A tak som začal písať...(Scudzovací monológ na záver – tento článok v skratke vysvetľuje to, prečo som začal blogovať, prečo som sa stal bloggerom, o čom má byť môj blog. Chcem na ňom ponúknuť trochu intelektuálne náročnejšej zábavy, trochu hry, aby sme sa nezabudli hrať, lebo inak príde stres; chcem na ňom byť úprimný a byť aj trošku zaujímavý, nezapriem svoj exhibicionizmus, chcem aj mystifikovať... Chcem používať zátvorky a inak narúšať zabehané textúry. Nechcem však pripájať obrázky s čisto ilustratívnou funkciou a nechcem používať zbytočné grafické prostriedky na zaujatie čitateľa ako hrubé písmo, farebné písmo, veľké písmo atď.... Chcem komunikovať pomocou textu. Chcem rozprávať príbehy. Mimochodom, veríte tomu príbehu, čo som vám práve povedal?)(A ako správny blogger nakoniec nalákam veľmi priateľsky a konverzačne ľudí, aby čítali môj blog:)Dúfam, že sa tešíte na moje ďalšie články! (smajlík) :o)