Keď som bol dieťa strašili ma tým, že keď nebudem dobrý, dajú ma koškárovi. (Spisovne by to malo byť pravdaže kožkárovi, kožkár od slova koža - kožka, ale pre mňa ostane vždy koškárom, lebo ja som si to tak zapamätal ešte v škôlke. Korene to má v tom, že ten megafón naozaj vždy kričal košky a nie kožky, čo má zas korene v spodobovaní spoluhlások a keďže ako dieťa som nevedel, čo tie košky sú, ani som sa nad tým nezamýšľal, ostal koškár koškárom.) Najprv toto vyhrážanie sa vo mne vzbudzovalo strach, ktorého som sa však časom, pravdaže, zbavil. Napriek tomu v mojom podvedomí, čí nadvedomí, či nevedomí, či čom, ostal akýsi nepríjemný pocit z koškárov. Akoby to boli nejakí zvláštni úchyláci, koniec koncov, čo je to za zamestnanie kupovať staré kože, kožušiny a perie...? Prečo nerobia niečo normálne - traktoristu, futbalistu alebo mzdového účtovníka, prečo vykupujú kožušiny a perie? Apropo, kožušiny a perie. Práve kožušiny a perie! Tieto veci sa mi, chtiac-nechtiac, s úchylkami spájajú, spomeňte si len na Švankmajerových Spiklencov slasti! Koškári ako vyšití!Ja viem, že je to odo mňa kruté, ale neviem si pomôcť. Koškár je u mňa človek podozrivý, lebo nie je taký, ako ja. Lebo sa správa zvláštne a robí veci, ktoré normálni ľudia - ja, mama, dedo, suseda, Juro Slíž alebo náš pán kostolník nerobia. Vyvážajú sa v starej škodovici a vykrikujú cez megafón: "Košky, perié...!" Stále dookola. A ešte k tomu vraj berú zlé deti...A pritom koškár je možno tiež len človek. Možno si doma nevyrába hlavu kohúta, ale skladá puzzle(čítaj pucle), možno sa tiež po nociach túla mestom, možno tiež pečie deťom bábovky a možno si dokonca číta na záchode noviny a počúva ako pekne prší - a potom si tými novinami... Dokonca ho možno v detstve rodičia tiež strašili tým, že keď bude zlý, zoberie ho koškár.
Ide koškár, ide...
Dnes ráno si tak sedím na záchode, čítam si noviny, klasické papierové, aby som nemal tie problémy ako na STU, že si nemajú čím... (toto je dôverná informácia, dozvedel som sa ju včera od istého pedagóga - vraj majú tiež problém s nedostatkom časopisov - aj vy dúfam vidíte to krásne riešenie), a cez malé okienko niečo vyše metra nad mojou hlavou, ku mne prúdi svieži vzduch a upokojujúce monotónne dopadanie dažďových kvapiek na chodník, cestu a strechu nášho domu. Vtom toto buchotanie náhle preruší akési chrchlanie, ktoré sa postupne mení, zintenzívňuje, pridáva sa k nemu zvuk Škody 120, jej pradúceho si motora aj pneumatík priliepajúcich sa k ceste, z chrchlania je vtedy už podľa melodiky rozoznateľné, ale ešte nie celkom zrozumiteľné, skôr to počujem mozgom ako ušami: "...Košký, perié, vykupujeme, staré nábytky vykupujeme občania! Košky, perié...!"
