Kam kráča slovenský hip-hop

Keď kamarát (zarytý rocker) doniesol do školy kazetu Zvuk Ulice, bolo to čosi čerstvé a zvláštne, ale zaujímavé to bolo najmä vďaka akejsi exotike, bolo to ako cirkusová atrakcia.Keď sa o pár rokov neskôr Kontrafakt dostal do centra pozornosti, bolo to niečo strašné a trápne – chlapíci, ktorí hovoria o tom, že majú flow a pritom lepia lacné rýmy „hore, dole, vo svojom dvore“ a Rytmus, ktorý to, čo znamená jeho meno ani netušil. Akurát im nechýbalo ego. Postupne sa to posúvalo k lepšiemu, ale napriek tomu Rytmus rýmuje asi ako Igor Timko – čo ma prvé napadne, to bachnem dokopy. Zo Slovenska sa pomaly stalo bojové pole, všetci sa tu oháňali hrubými slovami, neskôr tým, kto koľko báb za noc obšťastní a najmä – čarovným slovíčkom „lóve“ a tým, čo všetko si môžu dovoliť. Niekto to robil lepšie, niekto horšie, a aspoň Vec bol nad vecou.A tak si teraz púšťam H16-ku a konečne niekto zistil, že „nemôžeš byť underground a vydávať na EMI, nemôžeš sa hrať na geto, keď tu geto neni“, napriek tomu je Bratislava stále drsné mesto, kde sa točia veľké prachy. Nuž, ja mám stále pocit, že je to len najväčšia slovenská dedina, ale prosím, názor nikomu nechcem brať... A hlavne mi chýbajú tie na prvom tracku sľubované seriózne témy. Polovica albumu je totiž stále o tom, že „Ja si robím, čo chcem“ a „máme silnú hudbu aj bez vyjebaných rečí“... Nuž bez tých vašich rečí, by to asi málokto počúval... Ale stále lepšie ako všetci tí ovešanci z geta. No a potom lacné rýmy typu:„...v 2006 mali prvý album, kvalitný a tiež drzý album...“ Ale konečne to naozaj má flow, podklady sú pomerne zaujímavé, aj keď sú to stále tie otrepané štvorštvrťové takty (žeby do niečoho komplikovanejšieho nevedeli rapovať?), a cítiť aj tú snahu o tie serióznejšie témy a o širší pohľad na vec, aj keď väčšinou ostane pri snahe a ostane to pri frázach „to čo zažiješ, ťa posilní, alebo zabije“. Vrchol slovenského hip-hopového mainstreamu, ktorý postupne napreduje, škoda len, že tie krôčiky nie sú trochu väčšie. Modré Hory sa naopak snažia byť slovenskou hip-hopovou alternatívou a vlastne sa im to aj darí, aspoň na albume. Opäť len škoda, že tá alternatíva nie je vyhranenejšia. V hudbe je to konečne hip-hop, ktorý možno nazvať progresívny, cítiť tam silný producentský prínos Mariána Jaslovského, čím získavajú „podmazy“ trochu inú hudobnú dimenziu, počuť, že je tam „študovaný“ hudobník. Texty sa tiež držia jemne intelektuálskej línie, ktorú vnášajú do hudby džezové motívy, posúďte sami: „V pravidelných intervaloch prežívam svoju vlastnú Casablancu / Volaj ma Rick Blane / A zahraj to ešte raz sem / A zahraj to ešte raz tam / Nech viem ako plynie čas, keď chlastám“. A bez jedinej nadávky. A najmä témy, ktoré sú o trochu jemnejších veciach, o odtienkoch pocitov, o samote, opustenosti, prázdnote, médiách a celom tom našom cirkuse, ktorý žijeme. Konečne žiadne prekrikovačky raperov a nadávanie na spoločnosť... Tak idem na koncert na Pohode (ospravedlňujem sa, že meškám, ale mal som silnejšie potreby), a je to zrazu skoro ten istý hip-hop, v zlom ozvučení tú hudbu takmer nespoznám. Mimo stanu je to trochu lepšie, ale napriek tomu mám pocit, že tomu stále čosi chýba. Už to konečne nie je ten večný materialistický pohľad na svet typický pre slovenský hip-hop, ale mám pocit, že mi tu niečo hovorí generácia pseudointelektuálov, ktorej akosi neviem úplne, bez námietok uveriť, lebo je tak trochu zahľadená do seba. A potom idem večer na The Streets (od ktorých som predtým počul len tú ich hitovku) a nechávam sa strhnúť a cítim z toho chalana to, čo slovenskému hip-hopu chýba. Hĺbka a autenticita, ktorá je cudzia H16 a ktorá je ešte nie úplne dospelá v Modrých Horách (ale aspoň dačo). Úprimnosť, ktorá sa dokáže vyzliecť a ktorá sa nehrá na nič, dokáže stáť nahá a vravieť aj o svojich chybách. A najmä pokora. Preto mám radšej neskoršieho Ursinyho a neohuruje ma Provisorium, hoci bez pochýb je to vynikajúca hudba. A tak teda čakám na prvého slovenského hip-hopera, ktorý nebude len nad vecou a nebude len profi a nebude mať len flow a beat, a nebude sa tváriť, a nebude „len“ rapovať o vážnych témach, ale bude plný pokory a lásky. Tak to mi chýba. Hip-hop s ľudskou tvárou. A pre tých, čo mi budú tvrdiť, že je to podobná volovina ako socializmus s ľudskou tvárou, odporúčam, aby sa šli pozrieť na The Streets a kašlali na predsudky.