Detonácia
Včera večer som sa z dvoch nezávislých zdrojov dozvedel o tom, že dlho chystaná detonácia komína pri vrábeľskej Tesle sa bude konať dnes t.j. 30.9.2007 okolo druhej poobede. Dnes ráno to dokonca už hlásili aj v mestskom rozhlase. A tak sme sa o jednej vybrali na vrábeľské lúky, aby sme chytili dobré miesta. Na ceste to vyzeralo šialene. Nedeľné popoludnie a všetci sa náhlia von z mesta, na autách, bicykloch, aj pešo. Odpálenie vrábeľského komína možno bez zveličenia považovať za udalosť desaťročia. Lúky (ono sú to vlastne už medzičasom polia, no predtým to bývali lúky) sa zaplnili ľuďmi, happening ako vyšitý. A potom prišiel oznam, že detonácia sa uskutoční o dve hodiny neskôr. Drvivá väčšina sa však nepohla z miesta, nikto nechcel prísť o ten historický okamih, detonáciu komína predsa nezažije človek každý deň. A tak všetci Ďalej popíjali pivko, prípadne burčiak, pojedali zákusky a koláče a lúskali tekvicové jadierka. Vyrušili ich až mestskí policajti, ktorý začali pomaly, po etapách odháňať ľudí stále ďalej a ďalej, až nakoniec zabezpečili, že vo vzdialenosti niekoľko sto metrov sa nenachádzal nikto. S výnimkou pyrotechnikov, ktorí stále ešte čosi porábali rovno pod komínom. Z dvojhodinového odkladu bol nakoniec trojhodinový, takže každý už začínal byť patrične nervózny. No ale vydržali sme. Areál, v ktorom sa komín nachádzal opustili pyrotechnici, požiarnici, odišlo aj vozidlo polície spred brány, ozvalo sa zatrúbenie, každý vyťahoval kameru, fotoaparát, alebo aspoň mobil a... nestalo sa nič. Ešte jedno zatrúbenie, čakáme, čakáme dlho... zase nič. Ešte jedno zatrúbenie a opäť čakáme, opäť dlho a vtom zrazu rana. Hlučná, tupá, obyčajná, jedna jediná a potom len pomalý pád, cvakanie spúští a v priebehu niekoľkých sekúnd ostala na mieste komína len halda tehál a prach. Padol. Ľudia sa rozišli a ostali len kolóny áut, s vodičmi a spolujazdcami zvedavo vykúkajúcimi spoza okien.
Komín
Pre mňa bol komín symbolom domova. Bola to prvá stavba, ktorá sa pred vami pri príjazde do Vrábeľ vynorila. Bola to stavba, vďaka ktorej sme pri výhľade zo Zobora na horizonte zazreli naše mesto. Bola to stavba pri ktorej som zažil jeden z najkrajších východov slnka, cesto domov ráno z Bratislavy, zničený, zhúžvaný po ťažkej noci, ťažkej nie kvôli alkoholu, ale kvôli vlastnému psychickému boju, kvôli výčitkám svedomia. A keď som ráno, v autobuse so svojimi bývalými mladšími spolužiakmi, ktorí sa viezli do školy, zazrel ten komín, pri industriálnych kockách bývalej Tesly - to bol domov. To bol zrazu pocit istoty a bezpečia, aký som predtým nikdy nezažil. Pre mňa bol ten komín ozajstným symbolom domova. Bola to stavba, ktorá dokonale zhmotňovala dobu, v ktorej som sa narodil, bola to stavba, ktorá ma vítala pri príchode domov z akejkoľvek cesty, vo dne aj v noci. Bol to bezpečný bod na horizonte, ktorý oznamoval - áno tu som sa narodil, tu som prežil detstvo. Toto je moja pevnina. A keď som sa dozvedel o jej detonácii dlho som tomu neveril. A aj keď bol osud komína už nadobro spečatený, mal som pocit, že to je niečo vzdialené, niečo, čo nemôže nastať. A dnes sa to stalo. To odkladanie detonácie, to bola tá posledná nádej. Vychutnával som si každú sekundu, kým ešte komín stál. Teraz je to miesto trochu smiešne. Niečo mu chýba. Onedlho tam postavia nejaký nový závod, nejaké hangáre, sklady, či ktoviečo iné. Ale dnes, pre mňa, padol jeden symbol. Nie je to tragédia. Je to len pocit, že niečo sa defintívne zmenilo.
