Ak mám pravdu povedať, dôvodov, prečo takto konám, je veľa. Stáva sa, že nemám chuť hádať sa s niekým, stáva sa, že keď to napíšem, príde mi to hlúpe, alebo zistím, že to vlastne už predo mnou napísal niekto iný a že je teda zbytočné opakovať ho. Stáva sa tiež, že vo mne zvíťazí narcizmus a poviem si: "A čo vám ja tu budem vykladať, šak stačí, že ja o tom viem svoje, aj tak by ste to nedokázali patrične oceniť! (sic!)"
Najnovšie som však objavil, v sebe veľmi zvláštnu vec. Že nerád reagujem preto, lebo by si niekto mohol myslieť, že je to môj názor. A bojím sa akejsi konfrontácie, takého zvláštneho, možno aj neverejného výsmechu, ale to nie je všetko. Tento strach by som totiž vedel prekonať, v tom som si istý. Oveľa horšie je pomyslenie na to, že niekto bude to, čo napíšem pokladať za môj názor. A často to tak nie je. Keď s niečím kategoricky nesúhlasím - tak si poviem, že škoda reči, načo sa vyjadrovať k nejakej hlúposti, no nie? Keď však chcem povedať len toľko, že to nie je jediný relevantný názor, tak mám zrazu problém. Lebo akokoľvek sa snažím a zdôrazňujem, že aj to prvé tvrdenie je možné, dokonca, správne, aj tak z toho nakoniec vyplynie, že to, čo píšem je môj názor. Môžem to urobiť ešte spôsobom, že to prezentujem, ako názor niekoho iného, no potom to, čo píšem stráca na svojom dôraze, ako by som sám vravel, že je to čosi marginálne, že to uvádzam len preto, aby sa spravodlivosti urobilo za dosť, ale dokonca ani ja sám za tým nestojím. A hoci je to možno tak, inak povedané, že sa to najviac blíži k skutočnosti, nespĺňa to môj zámer. A teraz pekelná dilema: povedať, alebo nie, a navyše: ako? Nuž nakoniec to často skončí tým, že nepovedať, veď sa nič také preborné nedeje. Ale napriek tomu cítim takú hlúpu pachuť, že robím niečo, čo robiť nechcem. Vlastne, že nerobím niečo, čo robiť chcem. Fúú, je to zamotané...
No a nehovoriac o tom... Alebo ignorujúc fakt, že... Odhliadnuc od toho... (akoby som sa snažil vyjadriť, že ja o tom vlastne ani nehovorím, ale predsa si to neodpustím a poviem to(.) ale nepriamo(!)), že sa v diskusiách vyskytujú rôzne indivíduá, ktoré, ako všetci vieme (áno, dokonca to všetci vieme, ale aby náhodou niekto nezabudol) uspokojujú svoje vnútorné komplexy a vyburujú sa na iných, nepočúvajú argumenty a stále sa točia okolo rôznych perverzných výkladov, v tom širšom význame slova...
Jednoducho načo prilievať do tohto mora plného bezcennej slanej vody, nejakých čajových odvarov? Keď som bol mladý a naivný, vlastne iba mladší a naivnejší, myslel som si, že to, čo píšem niekoho zaujíma. Teraz si to myslím tiež, ale už o tom vážne pochybujem... Veď keď by to niekoho naozaj zaujímalo, asi by sa spýtal, no nie? Nesmiem však zabudnúť na jeden drobný detail: Čo ak sa nájde niekto, kto o týchto veciach doteraz ani netušil a zaujímali by ho? A nesmiem pravdaže zabudnúť na ten hlúpy pocit, na tú pachuť, keď človek chce niečo povedať, ale nakoniec sa neodváži.
PS.: Som rád, že ešte stále sa prihlásim a veci si aspoň sformulujem. A som ešte radšej, že občas to ani nezverejním, lebo občas sú to hlúposti. A som najradšej, keď mi niekto napíše do diskusie niečo, čo hlúpe nie je...
